Sex pre mňa nie je tabuizovaná téma

V Česku se teď hodně diskutuje o principu fungování literárních cen a jejich významu. Vaše knihy pravidelně figurují ve finálových desítkách nejznámějšího slovenského ocenění Anasoft Litera, v roce 2019 jste získala i Cenu Evropské unie za literaturu. Jak se obecně díváte na smysl podobných cen a mají pro vás osobně nějaký přínos? 

Tak napríklad Cena Európskej únie za literatúru mi v istom období pomohla. Vďaka nej bola moja kniha preložená do viacerých jazykov — a o to predsa ide, aby sa kniha dostala, kam sa dá, a aby si ju čitatelia našli. Ak je cena honorovaná, môže kúpiť čas na napísanie ďalšieho textu, ale inak z cien nemám veľmi dobrý pocit. Nechápem, ako má vyzerať to pretekanie sa v literatúre. Aký má mať zmysel. Nehovoriac o tom, že na Slovensku sa všetci poznáme a do hry vstupujú aj osobné konexie a sympatie. Hoci, keď sa nad tým zamyslím… to platí univerzálne. 

Ačkoliv už od roku 2005 žijete v italském Turíně, ze Slovenska jste prý nikdy úplně neodešla. S jakými pocity sledujete aktuální dění ve své domovině? 

Áno, viem, že som čosi také vravela… ale asi už pomaly aj odchádzam. Nie že by to v Taliansku bolo výborné. Ale správam sa odjakživa vyhýbam, nemám kapacitu spracovať, čo sa deje vo svete a napríklad o Slovensku si väčšinou — ak neodolám — čítam len cez stránky na Sezname. Nejako ma to celé príliš zraňuje. 

Ve svých textech — včetně románu Pod sluncem Turína, který nedávno vyšel česky — se nevyhýbáte barvitému popisu sexuálních scén. Setkala jste se kvůli tomu někdy s odmítavými reakcemi čtenářů, kritiků nebo vydavatelů? 

S vydavateľom mám dobrý vzťah, on s tým problém nikdy nemal. Kritici ako ktorí, ale už to vlastne ani veľmi nečítam, nevyhľadávam, len ak sa ku mne niečo náhodou dostane. Ale teda, s poslednou knihou som u niektorých čitateľov narazila. Dalo sa to čakať, vzhľadom na tie scény, tú barvitost, ako to nazývate (a to mi to redaktor ešte dosť preškrtal), ja to tak nevnímam, práve sex pre mňa nie je tabuizovaná téma, ale boli aj také reakcie, že ľudia to nerozdýchali. Ale zas, boli aj veľmi pozitívne reakcie. A tak to má byť. 

Do jaké míry byste své prózy označila za autobiografické a nakolik tuto jejich případnou rovinu či stránku vnímáte při samotném psaní?

Moje texty sú dosť autobiografické, neviem, čím to je, ale všetko, čo napíšem, pôsobí na čitateľov autenticky, aj čo si vymyslím, hoci mi to nikto nikdy neverí, že som si niečo aj vymyslela. Už to neriešim, a pri písaní sa cítim slobodná napísať, čo chcem, lebo veď sedím v tej izbe len sama s počítačom. 

Vedle psaní také překládáte z italštiny — například celosvětově úspěšnou tetralogii Geniální přítelkyně od Eleny Ferrante. Promítá se to nějak do vaší vlastní literární tvorby? 

Prekladanie je moja hlavná práca, venujem jej oveľa viac času než písaniu. Je to veľmi užitočná práca aj z toho hľadiska, že neprestajne pracujem so slovenským jazykom a tak s ním nestrácam kontakt — čo by sa mi v Taliansku poľahky mohlo stať —, ale nemám pocit, že by sa to nejako prejavovalo na mojom písaní. Knihu, ktorú prekladám, vnímam veľmi podrobne a snažím sa ju čo najlepšie preložiť. Ale v momente, keď doprekladám a zanesiem všetky korektúry, ju de facto púšťam z hlavy. Niekedy si o pol roka ani nepamätám, o čom bola. Vlastné texty ma mátajú viac.