Básne sú vzácne

Od roku 2009 se svou rodinou žijete v Košicích, kde jste přednášela filozofii na Fakultě umění Technické univerzity a poté spoluzaložila program Literárne rezidencie Košice. Jak se vám v tom politicky a historicky hraničním místě žije?

To, že Košice boli v priebehu 20. storočia súčasťou šiestich rôznych politických celkov a hranice sa okolo mesta rôzne menili, určite malo vplyv na to, ako sa vnímali moji rodičia a ako formovali nás. Napríklad pri cestách do zahraničia nás učili, že uvádzame mesto odkiaľ pochádzame, nie krajinu. Tento sklon k autonómii a silná väzba na ulice mesta, ktoré obývame, je určite špecifikum mojej rodiny, malo však na mňa formatívny vplyv. Môj záujem o jazyk je tiež určite silne ukotvený v tom, ako sa jazyk a jazyky používajú v Košiciach a ako ho používali moji rodičia, rozprávanie príbehov, vtipov, komentovanie správ, rozoberanie diagnóz, malo vždy plnokrvný náboj. Myslím, že odtiaľ pochádza moja fascinácia slovosledom, dikciou viet a tým, ako môže vypovedať o vzťahu k svetu, dejinám, tomu, čo je politické.

Myslím, že to bola výtvarníčka Dorota Kenderová, ktorá povedala potom, čo sa do Košíc presťahovala pred ôsmimi rokmi, keď prevzala vedenie Východoslovenskej galérie, že Košice miluje kvôli „softwaru“ mesta — ľudia, priestory, atmosféry, komunity — ale „hardware“ mesta nie je vždy k životu priateľský. V súvislostí s témami knihy Domáce práce mám na mysli napr. dostupnosť a kvalitu verejných služieb v krajine a v meste, napríklad, alebo verejnú dopravu.

Co maďarský jazyk? Kdesi jste řekla, že je to jazyk ukolébavek z dětství. Píšete verše i v maďarštině?

Nepíšem. Maďarsky len hovorím, doma, v rámci rodiny, hlavne s mojou mamou a jej sestrami, a v minulosti s mojou babičkou, Elzou Gönnerth, s ktorou sme si boli veľmi blízke a ktorá písala poéziu po maďarsky a sčasti po nemecky. Mala veľmi živý vzťah k maďarskej poetickej tradícii, vo veku viac ako 90 rokov si každý večer pred spaním recitovala niektorú rozsiahlu básnickú skladbu z klasického kánonu, ako tréning pamäte. Väčšina zošitov s jej básňami sa však stratila, preto som svoju prvú knihu venovala jej — moja kniha však už nebola písaná v maďarčine — čo by jej osobne bolo myslím jedno, skôr je to niečo, čo reflektujem ja. Jeden z faktorov, ktorý myslím výrazne ovplyvňuje to, ako nakladám s jazykom poézie, či už v slovenčine alebo v angličtine, je to, že ja som súbehom rôznych okolností z písanej maďarčiny vymknutá.

Druhou sbírku Domáce prace jste vydala přesně po deseti letech v nakladatelství Literárna bašta. Proč tak dlouhá doba?

Básne sú vzácne. Myslím, že jedna kniha za desať rokov je dobre nastavené tempo, snáď sa mi ho podarí udržať!

Knihu uvozuje citát: „O presnosť sa nedá usilovať, vždy rovnakým spôsobom.“ To mi připomíná výrok — nebo možná i definici básnické práce — Petra Hrušky „minout se přesně“. Je pro vás důležité usilovat o výrazovou přesnost v básnickém jazyce? Vaše básně často spoléhají na velmi soustředěné a minimalistické lyrické promluvy…

Zásadne dôležité. Respektíve, v básňach, ktoré som napísala doteraz, to bolo pre mňa vždy veľmi dôležité, ktovie ako to bude v ďalšej knihe. Je to ale presnosť napríklad aj voči snu, jeho prúdeniu, presnosť tu neznamená logickosť, racionálnosť. Samozrejme aj výrazovo rozvoľnená, extravagantná báseň môže byť presná: každá báseň chce niečo iné. Myslím, že od presnosti sa odvíja schopnosť básne pôsobiť. Je to ale značne intuitívny proces. A ako naznačuje tá citovaná veta, záujem o presnosť určuje proces — formulovania, reformulovania, eliminovania, a často čakania. Báseň nie je ukončená, kým nie je presná. Myslím, že práve tento záujem o presnosť určuje formálnu rôznorodosť básní v tejto knihe.

Název vaší sbírky může na první pohled uvozovat nějakou podobu interiérové nebo kuchyňské lyriky, ale čtenář brzy zjistí, že ty nejbanálnější věci jsou pro vás ty nejvíce fascinující. Jak docílit údivu tam, kde se všechno vyjevuje všedním?

Myslím, že je dôležité živiť, kŕmiť, vyživovať svoju predstavivosť, svoje vnútorné zdroje a potom sledovať, na čo sa predstavivosť napája, a čo všetko to začne vťahovať do svojho orbitu, napr. pri sledovaní toho, kam vedie rezonancia jednotlivých slov, v ktorých o týchto veciach hovoríme. Nie je to žiadna metóda. Nepripisujem však nejakú normatívnu hodnotu venovaniu pozornosti všednosti — je super, ak sa to udeje, spôsobom, ktorý vás samých zaujme, a začnete sa stretávať s vetami a slovnými spojeniami, ktoré máte pocit, že ste predtým ešte nepočuli. Alebo nájdete vyjadrenie, ktoré zachytáva politickosť danej situácie, skúsenosti. Pre mňa je hlavné, aby to, čo sa v písaní deje, malo dobrodružný náboj, aby som mala pocit, že sa v tých slovách náhle a ani neviem ako otvára celý kozmos. Je v tom myslím obrovské napätie aj divokosť a hravosť — aj keď vo finále môže byť tlmené inou formou.

Kdysi jste popisovala, že jednou ze záhad pro vás je právě otázka domácích prací. Udržování světa v jeho mezích, kdo je má dělat a v jaký čas, jak si skrze ně udržet pravidelnost, rytmus. V knize se tento motiv opakovaně navrací, třeba ve verši: „Predmety podivne pripravené byť zajedno so svetom.“ Hledání jednolitosti nebo řádu prostupuje celou knihou…

Áno, je pre mňa veľmi zaujímavé, že udržovanie sveta v jeho medziach si vyžaduje neustále úkony, svet od vás žiada pohyb, inak sa všetko začne rozpadať, valiť cez vás — ak napr. neodkladáte, veci sa kopia, až sa nie je kam pohnúť — treba byť neustále v strehu. Ale sú rôzne spôsoby ako sa k tomu postaviť. Zaujímajú ma preto odpovede na túto nevyhnutnosť, s ktorými na úrovni organizácie života prichádzajú rôzne spoločnosti. Tieto porovnania pre mňa prinášajú zistenia, ktoré mi lepšie pomáhajú chápať kontext, v ktorom tieto úkony vykonávam ja. Domáce práce ma teda zaujímajú na úrovni usporiadania a usporadúvania sveta, udržiavania vecí v chode a toho, kto ich má vykonávať, kedy, z akých zásob energie a na úkor čoho — teda nie ako udržiavanie poriadku v zmysle čistoty, to nie je pre moju predstavivosť takmer vôbec zaujímavé. Otázka organizácie spoločnosti a priestoru ma zaujíma veľmi intenzívne, hlavne v tom, aké spôsoby života rôzne formy organizácie umožňujú a aké znemožňujú. A organizácia, skladba ma nesmierne zaujíma aj na úrovni viet a literárneho celku.

Ve sbírce se několikrát objevuje mýtus o panenské bohyni domácího krbu Hestii. Proč?

Pre mňa bolo veľmi radostné zistenie, že v gréckej mytológii domáce práce (starostlivosť o domáci krb) a starostlivosť o deti patria do gescie dvoch odlišných bohýň — že Hestia nemá nič spoločné s materstvom. Môže to niekomu pomôcť aj koncepčne tieto činnosti oddeliť, keďže v organizácii života, v ktorej existujeme, sa zlievajú dokopy. Zaujímalo ma sústrediť sa práve na domáce práce na úrovni pohybov nutných k udržiavaniu chodu života — je udivujúce koľko energie je potrebné len na udržiavanie života v chode, a zaujímavé sledovať aké rôzne odpovede na to rôzne spoločnosti prinášali. Taktiež, spätne si myslím, že bolo pre mňa plodné to, že bohyňa Hestia súvisela s nehybnosťou a nehybnosť je niečo, čo má zjavne v mojom písaní ústredné miesto — bol to určujúci záujem pre moju prvú knihu, v ktorej som pozorovala vzťah nehybnosti a trúchlenia, nehybnosti a architektonického priestoru, statickej energie, ale zaujímala som sa o ňu aj na formálnej úrovni — akými spôsobmi zablokovať pohyb v básni trúchlenia, ako ich vôbec čítať nahlas. Tento záujem o nehybnosť evidentne so mnou zostal aj v druhej knihe. Jednou z charakteristických čŕt Hestie je, že z domu nevychádza — prepustila aj svoje kreslo na Olympe inému, trinástemu bohovi. Nehýbe sa.

Domáce prace neoznačujete za klasickou sbírku, ale spíše knihu básní. Tomu asi napomáhá i zvolená forma psaní. Čtenář neví, zda v ruce drží soukromý deník, zlomky esejů nebo zápisky snů. Mnohdy stavíte báseň na pouhém slovním fragmentu a intertextuálních aluzích. Byl to intuitivní proces?

Zaujíma mňa odpor, ktorý kladie materiál (napr. fragment), ako sa napr. niečomu vzpiera a vyžiada si niečo iné, je to proces, v ktorom sme obaja. V knihe sú básne, ktoré majú rozdielny pôvod — ja osobne mám najradšej básne, ktoré prichádzajú v snoch, iné básné sú dlho fragmentom a čakajú na celok, do ktorého zapadnú, ktorý spolu-vytvoria. Sú tam básne, ktoré sú koncepčnejšie ako napr. báseň, kde som pracovala s esejou Jolanty Brach-Czainej alebo báseň o Javiere Villablance, ktorá vznikla postupom, ktorý báseň opisuje („O pracovných postupoch v poézii“). Mnoho básní najprv vzniklo ako skica v angličtine a potom sa posúvali pri tom, ako som ich prevádzala do slovenčiny (a to potom ovplyvnilo aj ich finálnu podobu v angličtine). Je to určite intuitívny proces a pri tom ako sa komponuje rukopis ma už vedie pocit knihy ako celku. Vedela som, že je to rukopis knihy od momentu, keď naraz vznikla celá jej štruktúra, novšie básne potom buď do nej zapadli na svoje miesto, alebo sa do nej nedostali — preto o knihe hovorím ako o knihe básní, nie zbierke. Je pre mňa dôležité, aby mala logiku celku. K intertextualite by som povedala len toľko, že to nie je u mňa metóda, ale vychádza zo záujmu o to, ako druhý ľudia používajú jazyk a aké obrazy ním vytvárajú. Jazyk druhých ľudí tak prirodzene vstupuje do básní — či už náhodne prepočutá hovorená veta alebo vety z článku alebo knihy, ktorú čítam. Moje básne často vznikajú v poznámkach v okrajoch kníh, tak to bolo už aj na strednej škole — čítanie kníh v noci, kedy všetci spia, bol môj čas, čas môjho kontaktu so svetom. O tieto noci som ale prišla.

Sama jste se vyjádřila v tom smyslu, že Domáce prace nejsou primárně o mateřství. V Česku se v posledních měsících hodně diskutuje o pozici ženy v kulturním systému, respektive o tom, jak skloubit práci a péči o děti. Jak jste to období ve vztahu k tvorbě prožívala?

Pre mňa je blízkosť s mojimi deťmi, pozorovanie toho, kým sú, kým sa stávajú, takéto radikálne blízke bytie spolu s inou bytosťou, a navyše s bytosťou, ktorá má v svojich začiatkoch v sebe niečo, čo je akoby z úplne iného sveta, pozorovanie toho, čo je v každom dieťati úplne iné, koextenzívnosť našich tiel — to všetko je pre mňa nesmierne dôležité.

Zároveň je tu však veľmi podstatná otázka podmienok práce a starostlivosti — naša súčasná situácia je špecifická tým, že tlak starostlivosti je koncentrovaný na jednej alebo dvoch osobách, a to v spoločenskom a architektonickom prostredí, ktoré je často náročné až nehostinné pre vykonávanie takejto starostlivosti, sme vo finančnom strese, deti a iné blízke osoby majú často zintenzívnené citové potreby v dôsledku pandémie a iných okolností, v zimnom období máme niekoľkomesačné vlny respiračných ochorení detí, ale nemáme ošetrené, ako majú ľudia zvládať prácu v čase chorôb, atď. Domáce práce ma zaujímajú samé o sebe, preto hovorím, že táto kniha nie je primárne o materstve. Zároveň, keď sa vrátime k otázke, ktorú ste položil v úvode rozhovoru, prečo moja druhá kniha prichádza po desiatich rokoch, otvára to okrem iného otázku podmienok na písanie:  básne sú vzácne, ale proces písania je v mnohom aj proces vytvárania si podmienok na písanie, a to je často bohužiaľ súboj o každý pol deň, o to, aby človek bol schopný byť v stave nejakej pozornosti voči svetu a sebe dostatočne dlho, aby básne mohli vôbec vzniknúť, aby potom mal čas sa k ním vracať, sústrediť sa na to, čo ten vznikajúci text chce — keď ste v stave vyčerpania, je vo vás málo slov a obrazov, nespíte dosť, je tažko sa venovať tvorivej práci — obzvlášť ak nie je dostatočne honorovaná a teda ju robíte nielen popri starostlivosti o blízkych (často nie len deti, ale aj iných príbuzných), ale aj popri platenej práci. Preto sú spôsoby organizovania života podľa mňa tak zásadne zaujímavé.