Mal cit pre farby

Keďže som strávil na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej niekoľko študentských rokov, sledoval som pozorne nielen tragickú udalosť, ktorá sa tam odohrala, ale aj diskusie, ktoré sa následne začali viesť o spôsobe, akým o takýchto udalostiach informovať. V debate o tom, či je správne informovať o totožnosti vraha, uverejňovať jeho fotografie a približovať motívy jeho činu, sa objavili na oboch stranách polemiky relevantné argumenty, a nech už to dopadne akokoľvek, je dobre, že sa tým česká spoločnosť zaoberá.

Na Slovensku je to trochu inak, a ako to už často býva, podobné javy nadobúdajú absurdnejší charakter. Začiatkom roka v našich médiách rezonovala správa o brutálnej vražde: muž zavraždil svoju partnerku, zohavil jej telo a vyrezal srdce. Mnohé médiá, a nielen tie bulvárne, ihneď zverejnili jeho meno a fotografiu, navyše ho svorne začali nazývať takmer roztomilou prezývkou „kuchár Jožko“ (vrah pracoval v gastronómii). Fotografie, ktoré sprevádzajú články o tejto udalosti, zobrazujú usmiateho muža v kuchárskej čiapke.

Prekvapujúci je aj obsah článkov, ktoré často takmer viac než samotný čin rozoberajú pozadie životov vraha a obete. Obeť je väčšinou vykreslená ako nezamestnaná žena so sklonmi k alkoholizmu. „Podľa niekoho mohla byť atraktívna žena. Keď si však vypila, ignorovala všetky prosby, obmedzenia, hulákala, kričala a išla si len svoje. Jozefovi robila peklo,“ píše sa v jednom z nich. Vrah je naopak opísaný ako pracovitý a šikovný muž. „Zbožňoval varenie, mal cit pre farby a v minulosti pôsobil aj v grafickej firme. Bol zručný a pracovitý,“ spomína naňho jeho priateľ. „Vnímam to ako príbeh nešťastnej lásky, napriek všetkým veciam,“ uzatvára svoje spomínanie.

Tento naratív nešíria len médiá, prispela k nemu aj bývalá poslankyňa za hnutie OĽaNO Monika Kozelková. Keďže žila v tej istej bytovke ako vrah s obeťou, venovala prípadu dva dlhé statusy na sociálnych sieťach, oba s názvom „Každá minca má dve strany. Aj vražda“. Obeť tiež opisuje ako konfliktnú alkoholičku, opäť je akcentované, že nemala prácu. Život v jednej bytovke s ňou bol vraj ťažký, až kým sa k nej „po pár rokoch promiskuitného života nenasťahoval kuchár Jožko“. Na celý dom to malo pozitívny vplyv. „Pri každej hádke tú mašinu štartovala Ona. Na rozdiel od neho nechodila do práce, on určite áno, lebo si pravidelne každý týždeň pral mnoho kuchárskeho oblečenia, ktoré zo šnúry prevísalo nad našu pavlač,“ píše Kozelková a medzi riadkami nejde necítiť, že obeť si to, podľa nej, svojím správaním zaslúžila. Jožkovi to proste tentokrát trochu ušlo.

Atmosféra zľahčovania násilia na ženách však nepochádza len od médií či verejne aktívnych jednotlivcov. Slovenský parlament v roku 2020 odmietol Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách, tzv. Istanbulský dohovor, hlasovalo proti nemu 96 zo 113 prítomných poslancov. Medzi nimi celý poslanecký klub dnes vládnucich strán SMER a SNS, ale aj neskorší premiéri Igor Matovič a Eduard Heger či súčasná ministerka kultúry Martina Šimkovičová. S bojom proti násiliu na ženách nás neotravujte, odkázala vtedy občanom a občiankam takmer unisono celá naša politická reprezentácia.

V takto nastavenej spoločnosti je potom len otázkou času, kým sa budú podobné hrozné prípady opakovať. A namiesto poctivej, kritickej diskusie sa opäť len dočítame, či za nimi stojí taxikár Janko alebo programátor Riško.