Úryvok na pätnástej strane

Zvonček zazvoní, dvere sa otvoria. Počuť opatrné kroky, cítiť jemný závan čerstvého vzduchu. „Pozrite, aký by to bol krásny atlas. Zachovaný, navyše v koži. Ale ten hlupák vytrhal posledné strany, aby si polepil mapu Nemecka,“ nenechá sa len tak vyrušiť Milo Burdátš. Stojí za predajným pultom vo svojom antikvariáte a krúti hlavou nad veľkou knihou, ktorou dnes listuje už šiesty raz. Napokon ju zatvorí, zdvihne oči a pozrie na staršiu pani s priehľadným euroobalom v rukách. „Nezobrali by ste do predaja tieto dva obrázky?“ opýta sa žena opatrne.

Antikvár si siahne na krk po okuliare — má také špeciálne, s prepojenými plastovými nožičkami za hlavou, ktoré sa otvárajú medzi sklami. Cvak, otvorí ich na krku, presunie na oči a cvakne naspäť dokopy. „Čo to je?“ spýta sa vecne, chytí obrázky do rúk a zblízka si každý prehliadne. „Podľa mňa je to z Ruska…“ jachtá pani a snaží sa pri pohľade na obrázky vypátrať viac podrobností. „Anonymný domček. Je to nepredajné,“ oznámi po krátkom premýšľaní Milo Burdátš, nechá papier klesnúť na kôpku kníh a zloží si okuliare.

O vyhranom konkurze a darovanom antikvariáte

Súčasťou očarujúcich pražských uličiek kúsok od Národného divadla je aj ulica V Jirchářích. Na jednom zo svojich koncov sa pri kostole svätého Michala napája na stred Opatovickej ulice v tvare písmena T. Touto malou priečnou uličkou sotvakedy prejde auto, častejší sú tu chodci — uponáhľaní domáci, zamyslení študenti aj nadchýnajúci sa turisti. Obzerajú si výklad predajne s platňami, čítajú ponuku niektorej z kaviarní, na chvíľu zastanú, aby si obzreli ďalšiu z pražských veží. Alebo sa nechajú akousi neznámou silou, spojením zvedavosti a úcty k starým veciam vtiahnuť za sklené dvere antikvariátu Kant, ktorý leží presne na pomyslenej križovatke písmena T.

foto: osobní archiv

Milo Burdátš prichádzajúcich hneď privíta pozdravom — za predpokladu, že ich pri svojej práci zaregistruje. V zvláštnom modrom kabáte, spod ktorého vykúka kockovaná flanelová košeľa a s farebnou čiapočkou na hlave podobajúcou sa židovskej jarmulke sem dokonale zapadá. S usmiatymi hnedými očami a prešedivenou bradou je jedinou pohyblivou súčasťou antikvariátu. Keď dolistuje ruským vydaním Chalúpky strýčka Toma, poklopká po obálke ceruzkou a oprie sa o kopu knižiek na predajnom pulte. „Ja som sa sem dostal úplnou náhodou, viete?“ začne rozprávať. „Raz som sa v meste zrazil s mojim známym, vtedajším vedúcim antikvariátu. ‚Pán inžinier, stala sa hrozná vec,‘ hovorí mi. ‚Vyhral som konkurz na riaditeľa nakladateľstva Karolinum. A to znamená, že ďalej nesmiem podnikať v obore. Čo teraz s tým antikvariátom?‘ To teda je hrozná vec, odpovedám. Mňa zrovna minister školstva vyhodil z funkcie riaditeľa Štátneho pedagogického nakladateľstva! Tak sme šli na obed a dohadovali sa, čo je väčšia hrôza. ‚Vezmite si ten môj antikvariát,‘ vyhlásil vedúci nakoniec. Tak sme sem prišli, predstavil ma zamestnancom a odišiel. A ja som tu už zostal,“ vysvetľuje antikvár so smiechom. Dodáva, že to mohlo byť niekedy v roku 1994.

Pred Nežnou revolúciou sa nachádzalo v Prahe dvanásť antikvariátov. Päť rokov po prevrate ich už bolo osemdesiat. V deväťdesiatych rokoch stávali ľudia ráno pred antikvariátmi, aby zistili, čo nové pribudlo. Túžili čítať za komunizmu zakázaných autorov, a základom každej útulnej obývačky bola plná knižnica. „Vtedy som mal bežne tisíc zákazníkov denne. Stávalo sa, že večer boli police poloprázdne. Dnes som rád, keď obslúžim desať ľudí za deň. A to je stonásobne menej,“ zdôrazní antikvár a rozhodí rukami.

Keď sa z antikvariátu stáva továreň na čítané knihy

V Českej republike sa ročne predá dvadsať až tridsať miliónov kníh. Antikvariáty tvoria z tohto čísla len nepatrný zlomok, niečo vyše pol milióna. Na trhu s knižkami z druhej ruky sa postupne dostáva do popredia internetový knižný second-hand Knihobot. Malým pražským antikvariátom, ktorým prvú ranu uštedril internet, druhú ubúdajúci počet čitateľov a tretiu pandémia, môže dať práve tento nový hráč tú poslednú — smrteľnú.

Vraciame knihy do obehu — tak znie motto projektu Knihobot. Vznikol ako alternatíva k inzertným portálom, ktorá má uľahčiť ľuďom predaj a kúpu čítaných knižiek. Za nápadom stojí bývalý antikvár Dominik Gazdoš so skupinkou priateľov, ktorí začínali v malom obchodíku s prečítanými knižkami v Zlíne. „Uvedomil som si, v akom stave sa český trh s použitými knihami nachádza. Tých pár preživších antikvariátov sa veľmi nesnaží, zákazník je pre nich skôr nepriateľom,“ uviedol majiteľ Knihobotu pre portál Czechcrunch.cz. Moderný online antikvariát podľa neho priniesol do skostnateného odboru svieži vietor. „Ešte v našich začiatkoch sme sa hrabali v knihách a hľadali raritné kúsky. Za rok sme vtedy mali taký obrat, aký máme dnes za deň,“ podotkol spolumajiteľ Pavel Pekař pre Aktuálně.cz.

Knižný second-hand sa snaží výkup kníh pre predajcov čo najviac zjednodušiť; v Prahe má dve pobočky, zaviedol aj knižné boxy, kde sa knihy dajú odovzdať. Je to jednoduché — do Knihobotu stačí poslať fotku stĺpčeka kníh a po schválení výkupu ich zaniesť na pobočku alebo odovzdať kuriérovi, ktorého projekt pošle. Internetový second-hand podobne ako antikvariáty nezbiera všetky knihy — vyhýba sa poškodeným, ale aj tým, ktoré je problematické predať. Keď sa v jeho sieti predsa len takáto kniha zachytí, po čase sa stane súčasťou niektorej z farebných zbierok kníh, ktoré Knihobot predáva ako dekorácie do hotelov či kaviarní.

O jednej z prvých firiem na českom webe a predaji do zahraničia

Príchod internetu ešte začiatkom tisícročia neobišiel ani svet antikvariátov. „Ten prvý internet nebol nebezpečný. Modemy vrčali, bolo to drahé, a ja som si vyskúšal spraviť stránku podľa manuálu, lebo ma to fascinovalo. Predstavte si, patril som medzi prvých osemdesiat firiem na českom webe. Dokonca som bol v abecednom zozname úplne prvý — Antikvariát Kant,“ spomína s hrdosťou v hlase Milo Burdátš. Po zverejnení rebríčka sa mu začali ozývať čitatelia a zberatelia z USA, Švajčiarska či Japonska. „Zrazu som mal pocit, že stojím uprostred sveta. Tí ľudia boli ochotní zaplatiť veľké peniaze. Posielali šeky, s ktorými si tu v banke nevedeli poradiť. Prevod peňazí a poštovné stálo viac ako predané knihy.“

Ranu antikvariátom uštedril až lacnejší a dostupnejší internet, ktorý sa postupne dostal do každej domácnosti. Knihy zrazu neboli jediným zdrojom informácií; všetko sa dalo nájsť online, encyklopedická literatúra sa úplne prepadla. Čitatelia napriek tomu ešte dlho uprednostňovali v prípade čítaných kníh nákup naživo — aby si ich mohli prelistovať, skontrolovať, či nejaká stránka nechýba, či knižka nie je roztrhnutá, obliata, počmáraná alebo zapáchajúca. Dnes im to už neprekáža. Ani Antikvariát Kant si svoje fungovanie bez e-shopu nevie predstaviť — online predaj tvorí zhruba polovicu všetkých príjmov.

Keď sa životné poslanie zmení na biznis

Po zadaní hesla „antikvariát“ do internetového vyhľadávača sa webová stránka Knihobotu objaví medzi prvými. Z malého zlínskeho antikvariátu sa po niekoľkých rokoch vyvinul úspešný projekt s dvoma tisíckami predaných kníh denne. Správnejšie by sa však mal označovať skôr za internetový knižný second-hand. Na rozdiel od antikvariátov totiž Knihobot neplatí predajcom za knihy hneď pri výkupe, ale až potom, ako sa nájde nový majiteľ. S tradičnými antikvariátmi sa tiež spája odborná práca (skúmanie knižiek, hľadanie, dopĺňanie sérií či spolupráca s knižnicami a univerzitami), ktorá svoje miesto v Knihobote nemá.

Z pohľadu čitateľov je tu okrem praktického odovzdania kníh ešte jedna výhoda — Knihobot platí za knižky predávajúcim štandardne až šesťdesiat percent z predajnej ceny. V antikvariátoch to pri niektorých knižkách býva len nepatrný zlomok (nie viac ako desať percent), niekde predajca môže dostať aj tretinu až polovicu, pri vzácnejších publikáciách výnimočne aj viac ako päťdesiat percent predajnej sumy. Odvrátenou stranou mince je fakt, o ktorom sa v Knihobote veľa nehovorí; ak o knižku zákazníci na webe napriek očakávaniam neprejavia záujem, jej cena bude klesať. Pomaly, po desiatkach korún, ak sa však dostane až na spodnú hranicu, predajca z nej nemusí dostať nič.

O tom, ako sa dá v antikvariáte každý deň objaviť Trója

Antikvariáty boli už oddávna miestom, kde sa stretávali čitatelia, spisovatelia, vydavatelia, zberatelia, historici umenia aj samotní umelci. Diskutovalo sa tu o starých aj nových dielach, konali sa kultúrne akcie, šírili sa správy a vznikali priateľstvá. Kultúrne dianie bolo do veľkej miery sústredné práve v drobných obchodníkoch s čítanými knihami. „Raz som sa skamarátil s takým zvláštnym človiečikom. Chodil sem často, vždy v bielych rifliach a veste, s kovbojským klobúkom. Potom mi raz zamestnanci prezradili, že je to dekan filozofickej fakulty,“ spomína Milo Burdátš a zasmeje sa.

Pravidelnými zákazníkmi antikvariátov boli aj zberatelia, ktorí prostredníctvom priateľských rozhovorov vzdelávali predajcov kníh. „Antikvár musí vedieť niečo o starých železniciach, biochémii aj poézii. A práve toto nás vedeli naučiť rôzni zákazníci. Tento vzťah sa internetom úplne narušil. Keď knižku zabalíte a pošlete, nikdy sa nemusíte dozvedieť, že na pätnástej strane je zaujímavý úryvok, ktorý by vám zákazník osobne prečítal.“ Antikvár otvorí knižku, ktorú má práve pod rukami na pätnástej strane a zakrúži ukazovákom okolo náhodne vybratého úryvku. „A viete, čo je najkrajšie pre niekoho, kto má skutočne rád knihy?“ Po chvíľke ticha zdvihne pohľad, zavrie knihu, odloží ju na vrch jednej z kôpok a oči mu cez okuliare zasvietia. „Objavovať. To je podstata práce antikvára, ale aj návštevy antikvariátu. Siahate po rôznych knihách a premýšľate, čo sú zač a kto ich držal v rukách pred vami. Za tie roky som objavil množstvo pokladov. Je to podobné, ako keď archeológ vykope pozostatky Tróje.“

Keď knižky už nie sú artefakty, ale tovar

Milión predaných čítaných kníh od spustenia webového portálu. Knihobot má v súčasnosti hlavný sklad v Prahe, knižky však zbiera a predáva po celom Česku. Od apríla 2022 sa infiltroval aj na slovenský knižný trh. Kým na začiatku sa dali jeho zamestnanci spočítať na prstoch jednej ruky, dnes sú ich desiatky. Čoskoro to budú stovky. „Na jednej z našich pobočiek dnes pracuje deväť brigádnikov. Na konci budúceho roka ich tu bude päťdesiat,“ prezradil spoluzakladateľ Pavel Pekař pre Aktuálně.cz.

Až 90 % zo všetkých knižiek v ponuke Knihobotu je mladších ako tridsať rokov, a tak projekt nepredstavuje konkurenciu len pre antikvariáty. „Keď knihy zostanú v obehu, nebudú sa musieť zbytočne tlačiť ďalšie. Ušetrené prostriedky budú môcť čitatelia využiť inak,“ opisuje svoju predstavu Dominik Gazdoš. A hoci čitateľov jeho vízia možno poteší, nakladateľstvá a kníhkupectvá by z nej nadšené neboli. Na Slovensku tento problém zatriasol knižným trhom už pár mesiacov po príchode Knihobotu. Aj keď slovenské antikvariáty ho zatiaľ ako ohrozenie nevnímali, viaceré vydavateľstvá poukazovali na to, že z opätovného predaja novších kníh nemajú profit oni ani autor. „Podobné iniciatívy krivia prístup ku knihe ako k artefaktu, ktorý má v živote ľudí predsa len iné postavenie ako obyčajný spotrebný tovar,“ podotkol Peter Bilý z vydavateľstva Inaque.

O tom, prečo môže byť Gribojedov prvý v poličke s poéziou

Starodávne obrazy v rámoch, neveľká čierna soška Budhu na jednom z pultov v strede miestnosti aj zožltnuté plátno na premietanie vytiahnuté až pod strop. Popred vysoké regály s knihami poletujú čiastočky prachu, miešajúce sa s tónmi pražského rozhlasu, pusteného na starom rádiu. Za veľkými presklenými oknami polepenými plagátmi a grafikami beží čas ako zvyčajne, tu však akoby stál alebo len lenivo prešľapoval z miesta na miesto.

Milo Burdátš sedí na stoličke v strede antikvariátu a niečo nahadzuje do počítača. V antikvariáte dnes pracuje sám. „Všetci odišli. Zistili, že to tu nie je peniazoch. A mladí z kníhkupeckej školy nechcú, alebo nevedia. Poďte, niečo vám ukážem,“ vstáva zrazu zo stoličky a mieri k jednému z regálov. Zastaneme pri stĺpci s poéziou, a antikvár si rýchlo nasadzuje svoje špeciálne okuliare. Cvak, nasadenie na uši, cvak.

„Mal som tu študentku, maturantku zo špeciálnej školy knižnej kultúry. Vybrala knižky, zotrela prach z políc, a keď ich išla ukladať naspäť, spýtala sa: ‚Pán vedúci, a ako ich mám zoradiť?‘ Odpovedal som, že podľa abecedy. A ona: ‚Podľa názvu alebo podľa mena?‘ No samozrejme, že podľa mena. A pozrite, prvý je Gribojedov, za ním Puškin a Jelínek.“ Milo Burdátš prejde prstom po chrbtoch prvých troch kníh v poličke. „A viete prečo? Lebo tu stojí A. S. Gribojedov. A. S. Puškin. B. Jelínek. Zoradila ich podľa prvého mena.“ Antikvár sa smutne zasmeje a opatrne prechádza dlaňou po poličke. „Mne sa to už potom nechcelo prehadzovať, tak som to tak nechal. Len som vyhodil písmenká.“ S pokrútením hlavy konštatuje, že ľudia, a predovšetkým mladí, už nečítajú toľko ako kedysi. Čítanie ako oddych, meditácia, odpočinok pre mozog postupne vymiera.

Keď sekundy bežia miesto toho, aby kráčali

Sklad Knihobotu sa nachádza v pražskej časti Vysočany. V roku 2021 ho navštívil aj český novinár Jakub Plíhal, ktorý vo svojej fotoreportáži označil projekt za „antikvárny kaizen“. Tento japonský pojem označuje súbor postupov, ktoré zefektívňujú pracovné procesy. A sklad českého knižného second-handu je klbkom najrôznejších vlastnoručne vyrábaných pomôcok. Skupina brigádnikov napríklad fotí zozbierané knižky v špeciálnych fotobúdkach, kde sa spúšť pre ušetrenie času stláča nohou.

V Knihobote platí nepísané pravidlo: hlavne rýchlo a efektívne. V rohu jednej z miestností hlavného skladu sa nachádza aj pracovný stôl šéfa projektu Dominika Gazdoša. Pri jeho čelnej hrane je pripevnená lepenková rúra, ktorá ústi do odpadkového koša pod stolom. „Tento jednoduchý mechanizmus dokáže ušetriť približne jeden a pol sekundy,“ počíta český redaktor Vojtěch Sedláček. „Keby Gazdoš denne vyhodil šesť odpadkov, ušetril by tým deväť sekúnd času. Knihobot je otvorený každý deň, čo znamená, že za týždeň by to bola minúta a za rok viac než trištvrte hodiny. Môže sa to zdať ako úplná časová malichernosť, ale za 45 minút sa dá spraviť veľa užitočnejších vecí ako len vyhadzovať odpadky do koša.“

O tom, že turisti sú skvelými zákazníkmi

„V jednej veci ale nikdy nebudú môcť byť e-shopy s čítanými knihami našou konkurenciou. V predaji knižiek turistom.“ Milo Burdátš zdvihne ukazovák, aby tým podčiarkol svoje slová. V očiach sa mu zaiskrí a on stlmí hlas, aby ho nezačula cudzinka, ktorá vošla do obchodu pred niekoľkými minútami.

Antikvári sa ešte v predcovidových časoch vždy tešili na leto, keď Prahu ovládli cudzinci. „Najväčšie tržby robili najskôr Nemci a Francúzi, a potom Japonci, Kórejci a Číňania. Boli očarení, lebo u nich podobné obchody nemali. Prichádzali v skupinách a vyberali si pekné knižky bez toho, aby tušili, čo vlastne kupujú,“ spomína antikvár. Vtedy už prichádza k pokladni mladá Japonka. Podá antikvárovi vybraný zväzok spolu s otázkou, či stojí skutočne päť korún. „Yes! Five, exactly,“ zvolá nadšene Milo Burdátš. Postláča farebné gombíky, kasa zarachotí, dievčina mu odovzdá striebornú mincu a spokojne odíde s tenkou knižkou. Keď zmizne za dverami a v antikvariáte sa znovu usídli tradičný pokoj a nehybnosť, Milo Burdátš sa rozosmeje, šibalsky zažmurká a víťazoslávne prednesie: „Vidíte? Presne o tom som hovoril. Práve sme predali nemecky písaného sprievodcu Budapešťou.“

O tom, že keď nebudeme chcieť mať knihy doma, svet bude iný

Recyklujme, redukujme odpad, používajme staré veci novým spôsobom. Projekt Knihobot má aj ekologický rozmer; snaží sa podľa svojich zakladateľov prispieť k cirkulárnej ekonomike. Dynamika knižného trhu by sa mohla zmeniť tak, aby ľudia knižky po prečítaní hneď posúvali ďalej. „Základom je hospodárnejšie využívanie zdrojov. Nikto by si nemal myslieť, že je správne zaplavovať trh novými a novými výrobkami. Z druhej strany sa tak plnia skládky a spaľovne,“ hovorí Dominik Gazdoš.

Podľa Mila Burdátša je to podraz a v súvislosti s čítanými knihami nemôže byť o cirkulárnej ekonomike ani reči. „Tradiční antikvári majú zásadu — ak je knižka ešte na trhu, nemá sa kupovať do antikvariátu. To nie je antikvárna kniha. Jej predajom by som poškodzoval svojich priateľov kníhkupcov, nakladateľov, autorov, prekladateľov aj výtvarníkov. Keď ich budeme poškodzovať, príde čas, keď nebudú mať peniaze a prestanú tvoriť — a čo potom?“ Otáznik zostáva visieť vo vzduchu ako balón. Pomaly stúpne až ku stropu, kde uviazne, opretý jednou stranou o knižnicu so svetovou beletriou. „Tá myšlienka, že ľudia nepotrebujú mať knihy doma, unifikuje viac ako komunisti.“ Očakávaný úškrn a smiech antikvára po tomto prehlásení neprichádza. Vážne pozerá pred seba a potom zdvihne oči k neviditeľnému balónu. „Okrem toho, že sa stále menej a menej číta, kniha prestáva byť aj dekoratívnym spoločníkom. Práve domáca knižnica odlišuje byt od hotelovej izby a dokáže veľa vypovedať o človeku. Ale zdá sa, že budúcnosti nebudeme chcieť mať doma žiadne knihy. Prečítame ich a hneď pošleme ďalej.“

Ticho narúša len anglická pieseň z pražského rádia. Trochu sa sem nehodí, unikátnym spôsobom však dopĺňa atmosféru antikvariátu. Pokoj, harmonické plynutie času, stres a zhon akoby neexistovali. Knižky, z ktorých každá je jedinečná, ležia na svojich miestach a trpezlivo čakajú na zákazníkov. Každú minútu sem môže prísť nový návštevník, aby si okrem zväzku odniesol aj niekoľko kvapiek pokoja, pocit spolupatričnosti a veselú historku antikvára — celkom zadarmo ku každej objednávke.

Vtedy sa pomedzi plagáty na oknách prederie niekoľko lúčov slnka, dvere sa prudko otvoria a zvonček zazvoní. Zákazník pozdraví, Milo Burdátš mu veselo odpovie. A neviditeľný balón pri závane vetra zvonku praskne a zmizne, akoby tu nikdy ani nebol.