Kniha na jeden hlt, ale dlhé trávenie
Vzťah mladého dievčaťa s postarším mužom z umeleckého prostredia je v spoločnosti snáď aj naďalej raritou. V literatúre sa však v poslednej dobe stáva často vyhľadávaným motívom. Oprávnene po ňom siahla aj slovenská autorka Nicol Hochholczerová a s touto poburujúcou, no pre čitateľov atraktívnou témou sa popasovala svojským štýlom.
Autorkin knižný debut s nevšedným názvom Táto izba sa nedá zjesť som si nedávno zabalil do príručnej batožiny. Vyhradil som si naňho celý trojhodinový let, no neprešla ani hodina a prečítanú knihu som odložil naspäť do batohu. Keď sa mi knihu podarí prečítať veľmi rýchlo, väčšinou ju odkladám s pocitom spokojnosti. Tentokrát som ale zvyšné dve hodiny v lietadle trávil v nepokoji, zahltený nepríjemným pocitom, ktorý v človeku vyvolá azda len nefalšované, dobré umenie.
Pedofilný vzťah vyrozprávaný z pohľadu obete — áno, treba používať slovo obeť — asi nikdy nebude príjemné čítanie. Málokto z nás sa ubráni sklzu do pozície sentimentálneho čitateľa, ktorý pociťuje ľútosť nad osudom zneužívaného dieťaťa. Zároveň sa nám rozum pozastavuje nad postojom okolia a spoločnosti, ktoré svojím nedostatkom pozornosti prispievajú k tomu, že takýto vzťah môže trvať hoci aj roky.
Nicol Hochholczerová: Táto izba sa nedá zjesť, KK Bagala, 2021
Podobnú tému na pulty kníhkupectiev priniesla francúzska autorka Vanessa Springora, a to v podobe autobiografického diela s názvom Le Consentement (Svolení, 2021, Host). Springora svoj skľučujúci príbeh podala triezvym štýlom, v čom sa jej prístup výrazne líši od Hochholczerovej. Tá k písaniu pristupuje obraznejšie, čím čitateľa vťahuje do hĺbky mysle postavy. Fakty ustupujú bokom a čitateľ sa ocitá v labyrinte myšlienok a pochybností. Na poslednej strane nás autorka v strastiplnom labyrinte zanechá a cestu von si čitateľ musí nájsť sám. Práve kvôli zvnútorneniu traumy je Táto izba sa nedá zjesť oveľa ťažšie čítanie než Svolení, a to napriek tomu, že obsahuje oveľa menej škandalóznych detailov.
Autorka sa zaradila do skupiny mladých slovenských autorov, ktorí sa nesnažia uspokojiť masy a vytvárať ľahko stráviteľnú, no ešte ľahšie zabudnuteľnú literatúru. Práve naopak — pasujú sa s komplexnými témami, no samotný príbeh nerozpínajú do zamotaných pavučín. Pracujú s hŕstkou výborne vykreslených postáv a čitateľovi kladú len pár kľúčových otázok. Opierajú sa o obraznosť a spoliehajú sa na literárnu obratnosť čitateľa. O to väčší odkaz však po sebe z dlhodobého hľadiska zanechávajú.
Hochholczerová sa v minulosti v literárnych kruhoch zviditeľnila úspešnými a oceňovanými poviedkami. Evidentne má blízko ku krátkym žánrom a táto poloha jej sedí. Oslovila ma natoľko, že jej ďalšie publikácie si zaobstarám bez prečítania anotácie a ak mi to čas dovolí, vyhľadám si aj tie spomínané poviedky. Táto izba sa nedá zjesť je veľký úspech a verím, že sa jej dostane viac pozornosti. Koniec-koncov, tá (mimochodom veľmi zaslúžená) nominácia na Anasoft literu určite nezaškodí.
Autor je literárny nadšenec z korporátnej sféry.