Bolesť ťa vraj prejde, ale čo zaslepenosť?
Slovenská literárna tvorba je skúpa na príbehy o sexuálnych menšinách. Či už je vina na strane vydavateľov, spisovateľov či marketérov, kníh o LGBT menšine je azda len hŕstka. O to podstatnejšou je útla knižka s názvom „Tá bolesť ťa prejde“ od oceňovanej novinárky Mie Žurekovej. Dozviete sa v nej viac o tom, čím si prechádza transrodová osoba, keď sa snaží spracovať svoju vlastnú identitu.
S menom Mia Žureková som sa po prvýkrát stretol ako oddaný poslucháč podcastu Ľudskosť, ktorý, logicky veľmi ľudským spôsobom, vedie Barbora Mareková a primárne sa v ňom zaoberá psychickým zdravím. Mia vo svojej epizóde rozprávala o problémoch s trávením a priblížila nám, aký vplyv má diagnóza na jej každodenný život. Jej triezvy štýl bez štipky sebaľútosti ma veľmi upútal a taktiež ma oslovilo, že sa vo svojej novinárskej práci zaoberá spoločenskými a ľudskoprávnymi témami.
Jej knižná prvotina Tá bolesť ťa prejde je opísaná ako novela, ale kategorickému kategorizovaniu sa asi radšej vyhnem. Schválne používam slovo kategória a po prečítaní knihy vám snáď bude jasné prečo. Bolesť, ktorá je nielen v názve knihy, ale je aj červenou niťou celého príbehu, je spôsobená neúnavným umiestňovaním ľudí do kategórií, čím im pripisujeme vlastnosti, ktoré si s danou kategóriou spájame. Konkrétne v tejto knihe sa stretávame s traumou, ktorú prežívajú transrodoví ľudia a ich blízki. Opovrhnutie, pohŕdanie, pobúrenie, ktoré od spoločnosti očakávajú a veľmi často aj na vlastnej koži pociťujú.
Dej sa rozvíja vo forme listov, ktoré naša rozprávačka píše sama sebe na radu svojej terapeutky. Približuje v nich nádherné, komplikované priateľstvo s osobou, ktorú celý život prenasledovala jej vlastná skrytá identita. Prostredníctvom spomienok si s rozprávačkou prechádzame jednotlivými fázami ich vzťahu: budovanie dôvery, nezištná pomoc, obeta, žiaľ.
Počas čítania som sa často zamýšľal nad tým, aké obdivuhodné je rozoberať tieto témy bez už spomínaj sebaľútosti. Príbeh je samozrejme srdcervúci, no autorkina úprimnosť a štylistická triezvosť v čitateľovi okrem vlny empatie snáď vyvolá aj akési prebudenie. Uvedomenie si, že transrodových ľudí nestačí potichu akceptovať, ale treba im aj aktívne pomáhať. Nemlčať, keď niekto o nich šíri lži a neuhýbať pohľadom, keď si ich identitu niekto zamieňa s psychiatrickou diagnózou. Lebo ich tá bolesť len tak neprejde.
Často sa zamýšľam, či má vôbec zmysel pokračovať v publikovaní kníh, ktoré väčšina spoločnosti označí za marginálne. Ich prirodzený konzument má s najväčšou pravdepodobnosťou rovnaký názor ako autor/ka a kniha ho v ňom len a len utvrdí. Dostanú sa však k tým, ktorí majú pochybnosti či dokonca úplne opačný názor? S touto myšlienkou som bojoval niekoľko dní po dočítaní knihy.
Potom som si na sociálnej sieti prečítal príbeh o majiteľke obchodu, ktorá svojho zákazníka vehementne presviedčala o „vychcanosti“ Ukrajincov. V skutočnosti vraj pomoc nepotrebujú a samotnú vojnu zneužívajú na to, aby mohli bez zábran zdierať úbohých Slovákov. Jej zákazník zhodou okolností u seba doma ubytoval ukrajinskú rodinu, podelil sa s ňou o svoju skúsenosť a fotografiu spolubývajúcich rodín. U ženy sa v tej chvíli niečo zlomilo a jej vlastná ľudskosť sa jej postavila do cesty. Geopolitický názor síce možno nezmenila, ale vykročila správnym smerom.
Snáď mi odpustíte tento sentimentálny príklad, no v dobe globálnej pandémie, agresívnej vojny a odopierania ľudských práv sa topiaci chytá naozaj každej slamky. Dúfam, že kniha Mie Žurekovej sa dočká štedrej dotlače, dostane sa do správnych rúk a slovenská spoločnosť si odstráni lepiacu pásku z očí. Je načase.
Autor je literárny nadšenec z korporátnej sféry.