Slovenská spojka: Honba za dobrou poviedkou
Medzi knihomoľmi sa hovorí, že ten, komu prišla pod ruku kvalitná zbierka poviedok, sa môže vyhlásiť za šťastného. Je totiž rozdiel medzi zbierkou kvalitných poviedok a kvalitnou zbierkou poviedok. Namiešať príbehy tak, aby mali hlavu a pätu, boli odlíšiteľné, ale zároveň istým spôsobom spríbuznené, je výzvou i pre etablovaných literátov.
Slovenský autor Richard Pupala má evidentne rád výzvy, pretože všetky tri knihy, ktoré doposiaľ vydal, sú zbierkami poviedok. Kvalita jeho písania je konzistentná, keďže Návštevy (2014), Čierny zošit (2017) i jeho najnovšia zbierka Ženy aj muži, zvieratá (2020) si vyslúžili nominácie na slovenskú literárnu cenu Anasoft litera. Niečo musí robiť dobre, pomyslel by si človek.
Vyskúšal som teda jeho najnovší počin, minuloročnú zbierku Ženy aj muži, zvieratá. Zaoberá sa v nej pochmúrnymi témami ako nevera, smútok, samota či alkoholizmus a domáce násilie. Protagonisti jednotlivých zápletiek majú síce odlišné mená, no pozorný čitateľ medzi nimi bezpochyby odhalí subtílne prepojenia. Čitateľ sa stáva svedkom na prvý pohľad zanedbateľného, no v skutočnosti kľúčového okamihu v živote postavy. Z textu cítiť trpkosť hanby, ktorú jedna z postáv zažíva pri pohľade na opitú matku na kolotoči. V slovách je skrytá ťažoba absurdity, ktorá ďalšiu postavu zavalí, keď si uvedomí, že dlhoročný nádejný vzťah bol druhej strane viac-menej ľahostajný. Vydavateľstvo Lindeni sa rozhodlo tematiku náležite podčiarknuť pomocou pútavej obálky, naoko prepálenej ohorkom cigarety.
Napriek opakovaným chválam zo strany porotcov Anasoft litery, priamemu a vecnému jazyku, pálčivej tematike a útlemu formátu som knihu čítal vyše týždňa. V mojom čitateľskom podvedomí sa preto zdvihla vlna podozrievavosti. Žiadna z poviedok mi počas čítania nepobudla na mysli dlhšie, než bolo nevyhnutne potrebné. Sem-tam som sa síce pozastavil a pousmial nad textom či zamyslel nad pointou, no chvíľkové opantanie čochvíľa vyprchalo. Vynorili sa mi spomienky na moje trápenie so zbierkou Naum od Michala Hvoreckého. Dospel som k tragickému záveru, že kvalitná slovenská zbierka poviedok pre mňa i naďalej ostáva len a len utópiou.
V rozhovore pre Denník N sa Pupala vyjadril nasledovne: „Ak sa o niečo snažím cielene, tak napísať príbeh, ktorý si čitateľ pre niečo zapamätá.“ Ja sa, bohužiaľ, z jeho knihy nerozpomeniem už ani na jeden, ale flintu do žita hádzať nebudem. Myslím si totiž, že Pupalov štýl a tematické zameranie by boli oveľa vhodnejšie pre kratší román. Postavám by sa zaslúžene dostalo viac priestoru, čitateľ by si na vycibrenú pointu musel počkať a z čítania by si odniesol ucelenejší zážitok. Na univerzitných literárnych seminároch sme často debatovali o takzvanej teórii zaslúžených emócií. Jej princípom je to, že autor nemôže od čitateľa očakávať empatiu či náklonnosť k postavám, pokiaľ nemá šancu zoznámiť sa s nimi a bližšie porozumieť ich myšlienkovým pochodom a nástrahám v ich životoch.
Na Pupalovi ale predsa len niečo je. V poviedkach bolo veľa výborných ingrediencií, len možno neboli správne namiešané a na koreniny sa vo väčšine prípadov zabudlo. To ešte neznamená, že ho treba automaticky zatratiť. A ako sa poznám, siahnem aj po jeho predošlých knihách, lebo vstupovanie do tej istej rieky je už asi mojím čitateľským údelom.
A už len tak na záver: ak budete mať v budúcnosti chuť na čítanie kratšieho príbehu o smútku a absurdnosti ľudskej existencie, určite siahnite po niektorej z kníh z pera Pavla Vilikovského. Jeho Letmý sneh vám roztopí aj ten zvyšok srdca, ktorý vám globálne otepľovanie ešte nechalo.