Slovenská spojka: Od Tatier k Dunaju o Bratislave spievajú

Po sedemročnom pobyte v rôznych oblastiach našej slávne-neslávnej metropoly niet divu, že mi z portfólia súčasnej slovenskej literatúry najviac ulahodili knihy bratislavské. Pozor, nemám tým na mysli iba knihy, ktorých dej sa odohráva v hlavnom meste Slovenska. Najväčšou chuťovkou sa prekvapivo stali knihy o samotnej Bratislave.

Pamäť betónu

Jana Beňová svoje potulky po bratislavských uliciach zachytila vo vizuálne pútavej knihe Flanérova košeľa. Publikácia s výrazne oranžovou obálkou je doplnená fotografiami, ktoré čitateľovi približujú nielen samotný vzhľad ulice, ale predovšetkým ľudí, ktorí danú ulicu robia danou ulicou. Mnohí Bratislavčania by určite súhlasili, že niektorým uliciam naozaj bolo treba vdýchnuť život.

Flanér ako postava sa mnohým čitateľom spája s francúzskymi románmi z 19. storočia. Flanérstvo ako koncept sa v 20. storočí dostalo do povedomia literárnych vedcov a slovo sa postupne udomácnilo i vo (vraj) ľubozvučnej slovenčine. Samotný akt flanérstva sa napriek tomu čitateľom spája skôr s väčšími mestami. Ukázalo sa však, že aj po uliciach vyše polmiliónovej Bratislavy sa dá prechádzať a popri tom filozofovať. A to s ukážkovým výsledkom!

Beňová s ľahkosťou sebe vlastnou vyspovedala dlhoročných obyvateľov bratislavských ulíc, ktorí majú v živej pamäti zmeny, ktoré ulica zažila. Dobré, zlé aj škaredé. Zároveň si vypočula ľudí, ktorí si na danej ulici otvorili podnik či ateliér a prostredie pozorujú menej zainteresovaným pohľadom, no o nič menej interesantne.

Rečou ulíc

Keď už sme pri uliciach a ich pamätníkoch, nedá mi nespomenúť knihu Rozviazané jazyky od germanistu Jozefa Tancera. Toto primárne vedecké dielo je dôkazom toho, že výskum môže byť prístupný pre laika, ak je podaný zrozumiteľným a pútavým spôsobom. Tancer sa niekoľko rokov venoval rozhovorom s ľuďmi, ktorí vyrastali v medzivojnovej Bratislave.

Vďaka autentickým rozhovorom sa čitateľ zamiluje do spomínajúcich seniorov a v autorovom vedeckom komentári sa následne dozvie, ako si človek osvojuje jazyk, ako funguje bilingvizmus či multilingvizmus a ako/či je možné o jazykovú znalosť prísť. Rokmi osvedčená sendvičová metóda: dôležité informácie vtlačiť pomedzi to, čo ľudí okamžite zaujme.

Ohurujúcou vlastnosťou Rozviazaných jazykov je to, že i lingvistické komentáre sú čítavé a informácie sa človeku chtiac-nechtiac zaryjú do pamäti. Prechádzka po Starom meste a predovšetkým Palisádach po dočítaní knihy nadobudne nový rozmer. Keď človek privrie oči a odmyslí si húf áut prichádzajúcich z Petržalky a Karlovky, akoby začuje nenapodobiteľnú zmes maďarčiny, nemčiny a češtiny, ktorá postupne vymizla.

Mladá Bratislava

S intenzívnou prítomnosťou plejády stredoeurópskych jazykov sme sa postupne rozlúčili, no hlavu vešať netreba. Kebyže niet korporátnej angličtiny, ktorá ovládla bratislavský pracovný trh, nevznikli by humorné pasáže v najnovšej knihe Ivany Gibovej. Eklektik Bastard zachytáva skúsenosti mladých aj nie až takých mladých Bratislavčanov, ktorí zmeškali vlak, v ktorom postupnosť vagónov odzrkadľuje konzervatívne predpísané životné etapy.

Samozrejme, že nie celý text je na smiech, i keď je pravda, že asi nikdy som sa nenachichotal toľko ako pri Gibovej. Rozmýšľam, akú reakciu text vyvoláva u ľudí, ktorí v mladosti nežili v Bratislave. Pobúrenie? Odpor? Závisť? Ľahostajnosť? Nejaká reakcia tam ale určite bude. Gibová je ku svojim postavám nemilosrdná a láskavá zároveň, jej tvorba je drzá a konfrontačná v dobrom slova zmysle. 

U slovenských literárnych fajnšmekrov sa autorka už dozaista zapísala svojimi predošlými knihami Bordeline či Barbora, boch a katarzia. Či už to bolo v pozitívnom alebo negatívnom svetle je na pováženie. Ja osobne Gibovú až otravne odporúčam všade, kade chodím. Aj keď o to druhá strana nežiada. Pre mňa je práve táto autorka do očí bijúcim dôkazom, že slovenská literatúra žije.