AKO SI ZASLÚŽIŤ ĽUDSKÉ PRÁVA

Míľnik 21. storočia zvykneme používať pri hodnotení toho, kam sme sa ako spoločnosť posunuli. V technologickom odvetví sa nachádzame na vrchole krivky pokroku, no spoločensko-politické procesy nám postupne prerastajú cez hlavu. Od prijatia Všeobecnej deklarácie ľudských práv ubehla už viac než polovica storočia, mať rovnaké základné ľudské práva ale stále nie je samozrejmosť. Ľudia, ktorí sú dlhodobo vystavení rasizmu, gendrovej diskriminácii, homofóbii, obyvatelia okupovaných alebo inak vykorisťovaných území, ľudia bez domova. Tí všetci by mali o čom rozprávať — a aj rozprávajú, ak majú možnosť a my sme ochotní počúvať.

Jednou z najzásadnejších kníh tohto roka sa pre mňa stala Revoluce pro život: Filosofie nového protestu (Karolinum, 2024) od nemeckej filozofky Evy von Redecker. Autorka si v nej všíma a kritizuje rozdelenie a dynamiku moci, ktorú umožňuje kapitalizmus — „panství nad věcí“. Pozorne vníma súčasnú formu vlastníctva, ktorú považuje za nástroj deštruktívneho zmocnenia sa toho a tých, o čom a o ktorých sa nazdávame, že nám patria a sú tak vystavení našej svojvôli.

Podľa Redecker sa princíp tohto systémového nastavenia premieta do našich každodenných reprezentácií sociálnych vzťahov, a práve v tom spočíva materializácia ľudí v inštitúcii moderného otroctva, rasistickej nadvlády, patriarchálneho manželstva alebo pri moci nad prírodnými zdrojmi. Na základe tohto zreteľne vylíčeného problému potom prispieva svojim plánom na transformáciu kapitalistického systému vlastníctva v iné, udržateľnejšie a kolektívne zamerané zdieľanie zdrojov s rešpektom k všetkým ľudským právam.

Ukážkovým príkladom materializácie ľudí je tento výrok: „Nikdo zkrátka nemá právo hyzdit veřejný prostor, obtěžovat a ohrožovat svým chováním ostatní.“ A, bohužiaľ, ide o výrok senátora Zdeňka Hraby (ODS), ktorý nedávno publikoval na sociálnej sieti X. Rozpísal sa v ňom o navrhovanom zákone, ktorý by mal obmedzovať a trestať verejné bezdomovectvo a tak zaistiť bezpečnosť ostatným ľuďom — za cenu toho, že by tak česká spoločnosť obmedzila ľudí bez domova na slobode. Kritické hlasy na seba nenechali dlho čakať a volajú po systémovom riešení problému. V Česku je podľa posledného prieskumu z roku 2019 evidovaných 23 830 ľudí bez domova. Na Slovensku nie je situácia o nič lepšia, problematika extrémnej chudoby sa nerieši vôbec a tak máme podľa sčítania obyvateľov z roku 2021 evidovaných približne 71 076 ľudí bez domova.

Dlhodobý politický nezáujem o extrémnu chudobu na Slovensku mohla potenciálne obnoviť nedávna tragická udalosť. Reč je o predčasnej smrti Ľubomíra (†48)*, ktorý bol zadržaný pri krádeži a neskôr v nemocnici podľahol na následky policajnej brutality. Išlo o človeka bez domova, ktorého pri zadržaní zmlátil policajt, napriek tomu, že nekládol žiaden odpor. A aby toho nebolo málo, tak sa tento čin najprv snažil policajt utajiť. Po prešetrení Úradom inšpekčnej služby sa čin jasne zadefinoval: individuálne zlyhanie policajta.

A tak sa pýtam, do akej miery bolo individuálnym zlyhaním zavraždenie Erica Garnera (†43) v roku 2014 a Georga Floyda (†46) z roku 2020? Koľko podobných prípadov nenávisti voči diskriminovaným by sa muselo medializovať, aby sme pripustili, že ide o systémovo podmienené zlyhanie? Pripúšťam, že zneužitie svojho postavenia je vec individuálna rovnako, ako aj individuálne predstavy o živote každého z nás. Ak je nejaká skupina ľudí dlhodobo vykresľovaná ako nepriateľ spoločnosti, tak je väčšia pravdepodobnosť, že to vyhecuje ľudí k tomu, aby zobrali „spravodlivosť“ do svojich rúk, alebo si len vybili zlosť na niekom, kto je vykreslený ako vydedenec spoločnosti.

Aj keď je celkom zrejmé, že problém je ukotvený v systéme, namiesto riešenia toho, prečo má toľko ľudí skúsenosť s chudobou, sa ďalej objavujú represívne riešenia, ktoré sú maximálne dehumanizujúce. „Být poražen v konkurenčním boji zhodnocující společností, to se nedá ustát se smířenou vyrovnaností dobrého poraženého. Nejde jít domů s vědomím, že příště začnu zase na první úrovni — tak jednoduché je to jen ve videohrách, jejichž grafickou drsnost vyvažuje milost toho, že Game over není docela definitivní,“ (s. 46) píše Eva von Redecker na margo kapitalistickej súťaže, v ktorej sa môžeme ocitnúť všetci. Nie je banálne, že v ringu nerovných príležitostí odsudzujú aj tí, ktorí sú od tejto stigmatizácie len na krok vzdialení? Nikdy nevieme, kedy sa ocitneme len krôčik od straty bývania, ale my aj tak hojne podporujeme prototypický príbeh o človeku, ktorého život po strate kapitálu symbolicky končí a pre spoločnosť sa stáva príťažou.

* Podľa dostupných informácií sa médiá rozhodli rešpektovať súkromie rodiny a ďalšie informácie o totožnosti obete nezverejňovať, okrem krstného mena a veku sa tak o jeho identite viac nedozvedáme.