Should I stay or should I go?

„Boli časy na Slovensku a boli veľmi dlhé, keď sme mali plno charakterov, ale málo talentov. Ktorýsi Slovák sa pred polstoročím vyjadril, že Slovensko potrebuje charaktery, a potom pokračoval: ‚A menovite daj nám, Bože, talentov! Bez tých nebýva nič.‘ Dnes sa nemusíme modliť, aby nám Boh zoslal talenty, máme ich a budeme ich mať; musíme sa modliť, aby nám zoslal charaktery,“ napísal literárny kritik Alexander Matuška v roku 1945 v eseji O duchovnom kolaborantstve.

Podobne ako iné Matuškove ostré pozorovania z prvej polovice dvadsiateho storočia, aj toto opäť platí pre našu súčasnosť. Po drastických krokoch Ministerstva kultúry (pre nedostatok miesta spomeniem len mocenské ovládnutie Fondu na podporu umenia, Audiovizuálneho fondu, verejnoprávnej RTVS a prepustenie generálneho riaditeľa SND Mateja Drličku a generálnej riaditeľky SNG Alexandry Kusej) sa otázka duchovného kolaborantstva vracia do uvažovania, rozhovorov aj otvorených polemík. Iniciatíva Otvorená Kultúra (OK!) napríklad vyzvala členov a členky odborných komisií Fondu na podporu umenia na protestný odchod zo svojich pozícií, čo sa stretlo s nesúhlasom viacerých účastníkov kultúrnej obce, vrátane členov samotnej iniciatívy.

Podporu tomuto návrhu však vyjadril napríklad publicista Martin M. Šimečka v Denníku N. „Predpokladám, že tých, ktorí výzvu OK! nevypočujú, k tomu vedú ušľachtilé pohnútky — chcú pomôcť zachrániť v kultúre, čo sa len dá. Myslím si však, že sa mýlia. Ak sa im aj podarí presadiť nejaké peniaze na vydanie dobrej knihy, finančnú podporu pre verejnú debatu so zaujímavým umelcom či pre divadelné predstavenie v malom meste, osoh z týchto kultúrnych akcií bude rádovo menší než škody, ktoré vzniknú na slobodnej kultúre. Ide totiž o solidaritu, ktorá dostane trhliny. A ide aj o morálny postoj. Aký prínos bude mať jedno divadelné predstavenie, ktoré dostane peniaze politickým rozhodnutím ministerstva, kým desiatim ďalším ich ministerstvo tým istým politickým rozhodnutím zamietne? Bude to aj morálne zlyhanie tých, ktorí tie peniaze prijali, lebo rezignovali na solidaritu kultúrneho spoločenstva,“ píše v komentári, ktorý s dávkou nostalgie vyzýva k návratu do disentu.

Tento postoj, ktorý „môže vyzerať ako veľmi prísny a nemiestne moralizujúci“, ako ho nazýva sám Šimečka, znie na prvý pohľad ako morálne víťazstvo, má však dve trhliny. Jednak, nie každý, kto pracuje v nezávislej či zriaďovanej kultúrnej inštitúcii, alebo je umelcom či umelkyňou na voľnej nohe, si môže taký luxus dovoliť. Byť novinárom úspešného súkromného liberálneho denníka predstavuje predsa len iný pracovný režim a inú formu zabezpečenia živobytia, než má kurátorka v zriaďovanej galérii či režisér v nezávislom divadle s tromi deťmi a hypotékou.

Druhý problém tohto postoja je dopad, ktorý bude mať na celú kultúru v dlhodobej perspektíve. Ak všetci odídu z kultúrnych inštitúcií a umeleckých komisií, aké umenie bude na Slovensku vznikať? Pripusťme, že súčasná vládna garnitúra nebude pri moci len ďalšie tri roky, ale povedzme celú nasledujúcu dekádu (a z terajších prieskumov a rozloženia politických síl je to dosť pravdepodobné). Aké umenie zostane po celej jednej generácii? Trochu nadsadene: budú to len sochy Svätopluka a hry o Jánošíkovi? Akú bude mať v tej chvíli morálna čistota cenu?

To sú otázky, na ktoré ešte väčšina kultúrnej obce, vrátane mňa, nemá jasné odpovede. Ale sú to otázky, ktorým sa nebude dať vyhnúť. Dnes je preto najdôležitejšie nepozerať sa cez prsty na tých, čo odchádzajú, ani na tých, čo zostávajú. Napriek tomu, že to môže vyzerať ako dva rozdielne pohyby, v skutočnosti všetci stojíme v tej istej močarine, do ktorej sa pomaly prepadáme. Nastal čas spoločne premýšľať, ako sa v nej neutopiť.