Ešte je len streda

V pondelok sme sa dozvedeli, že vyhorel hudobný klub na Dunaji Pink Whale. Klub dával priestor nezávislej hudbe a kultúre a netajil sa ani podporou kvír komunity. Dúhovú vlajku, ktorá visela nad loďou, niekto už sedemkrát zničil či ukradol. Bolo teda veľmi pravdepodobné, že požiar niekto založil úmyselne, čo kamerové záznamy následne potvrdili. Vo verejnej zbierke sa za necelých dvadsaťštyri hodín na opravu klubu zozbieralo viac než päťdesiat tisíc eur.

V utorok ráno sme už spolu so stovkami umelcov, umelkýň a zástupcov kultúrnych inštitúcii stáli pred parlamentom a so zviazanými rukami protestovali proti zákonu, ktorý má zásadným spôsobom zmeniť fungovanie Fondu na podporu umenia. Po prijatí zákona sa má z nezávislej inštitúcie stať politicky ovládaný nástroj na kontrolu prerozdeľovania dotácií na kultúru. Ďalšie veľké protesty, kritické aj voči mocenskému ovládnutiu verejnoprávnej televízie a rozhlasu, boli ohlásené na ďalší deň.

Tie sa však už nekonali, pretože v stredu bol v Handlovej postrelený premiér Robert Fico. V čase písania tohto textu ešte nie je úplne jasné, ako sa vyvinie jeho zdravotný stav, hoci podľa posledných správ sa zdá, že atentát prežije. Otázne je, ako tento čin zmení slovenskú spoločnosť. Už niekoľko minút po jeho spáchaní zvolali koaliční poslanci tlačovku, na ktorej z atentátu okamžite obvinili liberálne médiá a opozičné strany. Predseda Slovenskej národnej strany Andrej Danko doslova vyhlásil „politickú vojnu“. Z ich nenávistného prejavu mrazilo oveľa viac než zo samotnej správy o atentáte.

Keď si moja žena číta časopis Host a narazí na môj stĺpček, prečíta si ho, pokrúti hlavou a vždy mi vyčítavo povie, „Zasa je to o politike! Veď máš písať o literatúre.“ Ja sa bránim a poukazujem na to, že tam predsa vždy nejaká literatúra je, no v časoch, keď sa množia násilné činy a politici i komentátori už bežne hovoria o hrozbe občianskej vojny, nie je možné o napätí v spoločnosti mlčať. Aby som však literatúru úplne neobchádzal, aj v udalostiach posledných dní hrá svoju, hoci veľmi bizarnú, rolu. Atentátnik z Levíc nie je totiž len sympatizant proruských Slovenských brancov, ale aj básnik a spisovateľ, člen Spolku slovenských spisovateľov a literárneho klubu Dúha. Hoci názov klubu môže evokovať spriaznenosť s kvír komunitou, nemá s ňou nič spoločné. A Spolok slovenských spisovateľov je organizácia, združujúca skôr starších, konzervatívne až nacionalisticky ladených autorov. Samotný atentátnik je autorom knihy Efata, ktorá je namierená voči „bezočivým cigánom v Európe, ktorí využívajú sociálny systém týchto krajín“.

André Breton v druhom surrealistickom manifeste tvrdil, že najjednoduchším surrealistickým činom je vyjsť na ulicu a začať naslepo strieľať z pištole. Čin slovenského atentátnika však nie je žiadnym poetickým gestom, a už vôbec nie progresívnym pučom. Pravdepodobne ide o čin zúfalého a sklamaného človeka, na ktorého sa valia dejiny rýchlejšie, než ich stíha prijať či pochopiť. To, čo nás všetkých po jeho hroznom skutku v najbližších dňoch čaká, je ťažké predpovedať. Jedno je však isté: dejiny v tejto krajine nemajú v úmysle pribrzdiť. Práve sa rozbehli.

What a week, huh?