Prvá slovenská spisovateľka

Keď som ju čítala, mala som pocit, akoby bola moja suseda. Mlčiaca, nasratá stará dievka. A keďže to bola veľmi múdra pani, vychádzal z jej pera náš kritický realizmus. Prvý to tuším pochopil režisér Miloš Pietor st. v Ťapákovcoch, ktorých inscenoval na Novej scéne v Bratislave. Niektorým sa vtedy zdalo, že je to urážka národa. Podľa mňa len ešte raz v mene madam Timravy prefackoval niektoré naše ilúzie o slovenskej prostote. Timrave sa totiž podarilo, čo dovtedy nikomu — vstúpila nielen do dejín slovenskej literatúry (aj s tými Maďarmi), a doslova do duší, rodín, vzťahov svojich čitateľov.

Božena Slančíková-Timrava, foto: Matica slovenská

Božena Slančíková-Timrava bola prvá slovenská spisovateľka. Pochádzala z jedenástich detí. Chlapcov, lebo tak to vtedy chodilo, poslali rodičia do škôl a dievčatá učil otec, evanjelický farár, doma. Pritom najmä pomáhali mame. Sestry rady písali, dokonca si založili rodinný časopis Ratolesť. Napokon Boženu otec poslal do školy do Banskej Bystrice, aby sa naučila po maďarsky a nemecky. Keď sa vrátila domov, dni, týždne, mesiace i roky plynuli iba v domácich povinnostiach. S niečím pomôcť v záhrade, čosi prišiť, vyšiť, niekomu napísať či niečo odniesť, to sa volá streda, to štvrtok a potom, popozajtra, je znovu nedeľa. Všetci v dome však veľmi radi čítali — po slovensky, po česky a po maďarsky.

Ona sama bola veľká čitateľka. Čítala všetko, čo sa jej dostalo do rúk. Knihy aj noviny, dobré knihy, ale aj veľa dobrodružných a zamilovaných románov. Zavše prišiel na návštevu dáky farár, a inokedy učiteľ, a najveselšie v dome bývalo cez prázdniny, keď prišli domov bratia a priviedli si priateľov. Polichno aj ich fara boli trochu na konci sveta. Každú zábavu si musela mládež vymyslieť. Návštevy boli jedinými „kultúrnymi podujatiami“, na akých sa mladá Božena mohla zúčastniť. Kým sa starší rozprávali alebo kartovali, mladí sa hrali a spievali. Na „tajné písmo, na prsteň, na zálohy, na stavanie sochy či stavanie mostu, na písanie testamentu, slepú babu, na ako sa páči, rébusy“, taroky, mariáš, veselú sedmu, duraka či očko… Alebo na dvore tancovali. Najčastejšie podľa maminho spevu, občas podľa husieľ, harmoniky či citary. Spievali ľudové pesničky z Polichna a okolia, ale aj z miest, kam chodili bratia do škôl.

Božena Slančíková si pseudonym Timrava vzala od studničky v polichnianskom chotári. Napísala o tom: „Meno mám zo studničky Timravy. Bola tam taká čistučká voda hôrna… Ti u nás sa vyslovuje mäkko. Nechcela som, aby ma poznali…“ Najzaujímavejšie na živote Boženy Slančíkovej-Timravy bolo, že navonok akoby vôbec nebol zaujímavý... Božena mala nápadníkov, ale ostala celý život slobodná. Nikdy necestovala ani nežila v žiadnych veľkých mestách. S výnimkou krátkeho pobytu na meštianke v Banskej Bystrici a keď bola spoločníčkou vdovy Országhovej v Dolnom Kubíne. Madam si svoju pobočníčku mýlila so slúžkou. Prežila takmer celý svoj život v Polichne a u brata v Ábelovej. A pretože sa nevydala a nemala vedľa seba žiadneho muža, bola, ako to v tom čase na Slovensku bývalo, celý život odstrkovaná a chudobná. Stále sa snažila osamostatniť, byť nezávislá od rodiny, márne sa pokúšala nájsť si prácu. Nepodarilo sa jej stať sa poštárkou, nevyšla jej ani snaha stať sa profesionálnou spisovateľkou. Napokon bola opatrovateľka v materskej škole, varovala sestrám deti, piekla na svadby koláče, až kým sa po vojne nepresťahovala do Lučenca.

Hoci žila v ústraní, vedela až omračujúco dokonale opísať ľudí, ich vlastnosti, o tom, ako rozmýšľajú, písala o dedinskom prostredí, ktoré tak dôverne poznala, zavše až ironicky, vždy presne, realisticky, jazyk — aký bol jazyk ešte mladý, veď prednedávnom sa to celé začalo — sa jej stal ženíchom a veľkou rodinou všetci tí, o ktorých napísala. Videla, ako žijú jej vydaté kamarátky, aké sú často unavené a nešťastné. Videla surových, opitých, hlúpych mužov, ale aj chyby učiteľov a farárov, či mladé ženy, ktoré sa také zamilované vydávali a neskôr sa takmer všetky do jednej sklamali, všímala si zaostalosť slovenského dedinského prostredia, ľudskú nevzdelanosť a biedu, nechuť veci meniť. Príbehy jej postáv sa stali jej príbehom. A hoci by jej životopis možno nemal ani jedinú stranu, životopis jej literárnych postáv, s ktorými si zjednotila dych aj krok, by bol neuveriteľne bohatý a plný. 

Čo potom však z našej Timravy neurobilo autorku, ktorá, keby sa svet o nej dozvedel v pravej chvíli, mohla byť svetová? Často písala o láske, na rozdiel od ostatných spisovateliek sa nenechala viesť iba citmi, ale aj rozumom. Podobne ako jedna z jej hrdiniek Anča Zmija, ktorá šila šaty nevestám na svadby, hoci sama nikdy nebola nevestou, ani Timrava nikdy nebola nevesta, pekávala však svadobné koláče, nemala vlastné deti, ale starala sa o cudzie, a hoci nikdy nemala rodinu, namáčajúc si pero do sviežeho kalamára svojej studničky, napísala si obrovskú rodinu postáv, ktorými zaľudnila svoj svet aj svet slovenskej a svetovej literatúry.

Timrava dožila v Lučenci. Kým ako malá rada lozila ako chlapec po stromoch, v starobe veľmi rada hrala karty a pila čiernu kávu. Takmer nik nepoznal jej súkromie, a preto jej osobný život zostal tajomstvom. Vraj milovala deti a kvety. Vraj mala veľmi rada hudbu. Vraj bola poriadkumilovná. Najradšej zo všetkého vraj písala. K svojim postavám bola láskavá, na druhej strane drsná až krutá. Dnes, po vyše stopäťdesiatich rokoch, je jej dielo, plné driny a samoty, aj napriek tomu, že vzniklo tak dávno, moderné, čítané a prekladané.

Portrét vydáváme se svolením slovenského literárního měsíčníku Rozum a po redakční úpravě.

Autorka je spisovatelka a pracuje v Malokarpatské knihovně v Pezinku.