Rozprávanie fragmentárne a tak trochu bezbrehé

Mne sa žiada podotknúť dve veci: 1. Kadejakých zahmlievaní autorstva a mystifikácií sme na Slovensku v posledných desaťročiach už zažili niekoľko, takže nič nás až tak nemusí prekvapiť. 2. Úlohou kritika (recenzenta) je hodnotiť dielo, nie je jeho povinnosťou lúštiť či hádať, kto sa skrýva za pseudonymom na väzbe knihy.

Ester Weissová-Fekete: Muž
Artforum, Bratislava 2022

V poslednom čase je v slovenskej próze dosť frekventované to, čo možno označiť ako fragmentárne písanie, i to, čo sa dá pomenovať ako písanie „uvoľnené“. Fragmentárne písanie, ako je známe, je typickým atribútom postmoderny, vychádzajúcej z predstavy o nemožnosti uchopiť spoločenské javy (ale aj svet ako taký) a ľudské bytie v ich celistvosti, z toho, že aj naše vedomie je pod tlakom zložitosti doby fragmentárne. Ide potom o tvorbu textu, ktorý sa vyznačuje istou neúplnosťou, náznakovosťou, množstvom nedopovedaného a rezignáciou na klasickú (románovú) kompozíciu a zachytáva iba isté výseky zo života protagonistu či postáv a ich vedomia. (Ako príklady celkom čerstvé možno uviesť Ballovu prózu Medzi ruinami a knihu Nicol Hochholczerovej Táto izba sa nedá zjesť.)

Pre „uvoľnené“ písanie je charakteristický akýsi prúd (nie vždy celkom usporiadaných) myšlienok, ktoré autor zaznamenáva tak, ako mu „naskakujú“, a to buď vo svojej vlastnej výpovedi (autorská reč), alebo v reči rozprávača či postavy. Takýto záznam je plný digresií, preskakuje sa v ňom z témy na tému; ide o to, čo v súvislosti s tvorbou Bohumila Hrabala česká literárna kritika pomenovala slovom pábení — sám majster takéhoto „bezbrehého“ rozprávania už v roku 1964 nazval svoju poviedkovú knihu Pábitelé. Nuž, a táto voľnosť v rozprávaní sa často premieta aj do porušovania zaužívaných pravidiel makro- i mikrokompozície, do vytvárania rozsiahlych súvetí, ktoré nedodržiavajú princíp jednej ucelenej myšlienky a v rámci ktorých sa objavuje aj priama reč bez jej formálneho odčlenenia úvodzovkami, respektíve „splývanie“ vnútorného monológu s priamou rečou a pod. 

Oba z uvedených spôsobov tvorby prozaického textu sa na prvý pohľad javia ako autorsky menej náročné, než jeho klasická forma (v ktorej všetko má či malo by mať prísnu logiku a jednotlivé segmenty musia do seba presne zapadnúť, čitateľovi musia byť jasné všetky súvislosti najneskôr po poslednej vete diela), ale nie vždy to tak je. Platí tiež to, že oba spôsoby sú (povedané tautologicky) metódou, a akákoľvek tvorivá metóda sama osebe nezaručuje kvalitu, dá sa ňou napísať vydarené i nevydarené dielo.

Ester Weissová-Fekete v knihe s lakonickým názvom Muž obe uvedené metódy dokázala vcelku úspešne skĺbiť či prepojiť. Ako príklad, aby bolo jasné, o čom je reč, uvediem pasus z prvej strany textu, z kapitoly Definujte mi muža (s. 9): „Definujte mi muža!, zvolala prednášajúca, moja stará známa, stretávali sme sa kedysi dávno na vysokej škole a potom mi zmizla z dohľadu, definujte mi muža!, zvolala prednášajúca zvučným hlasom do poloprázdnej auly, už si nepamätám, kde to bolo a prečo som bola pri tom, a nepamätám si ani, či jej niekto dal presvedčivú odpoveď, asi nie, lebo by som si ju isto bola zapamätala, zásadné veci, čiže tie, ktoré zásadne hýbu mojimi pocitmi, si zväčša pamätám.“ Toto však nie je najdlhšie súvetie (z ktorého by za „normálnych okolností“ bolo tých súvetí viacero) v tomto diele, ale dobre nám ukazuje, ako autorka píše. Príznačné pre ňu teda je vytváranie takýchto rozsiahlych výpovedí, do ktorých vtesná viacero myšlienok, pričom čitateľovi vsugerúva autentickosť a hovorovosť. Je však dobre, že to v tomto smere nepreháňa, že dokáže napísať aj krátke vety, ktoré zabraňujú monotónnosti. 

Tematicky je Weissovej-Feketeovej próza, v ktorej sa uplatňuje Ich-forma, orientovaná na to, čo prezrádza jej titul, teda na mužov. Rozčlenená ja do devätnástich kapitol. Prvá, ktorej pomenovanie som už uviedol, a posledná s názvom Definujte mi koniec sú rámcujúce, v ostatných rozprávačka vytvára čosi ako vlastnú typológiu mužov, ktorých poznala v minulosti a pozná v prítomnosti, a to od čias svojho detstva až po obdobie, keď sa „každý rok vždy na jeseň“ časť rozprávačkinej duše „presunie do kategórie bielovlasá starenka“ (s. 134). Túto typológiu pomenúvajú aj názvy jednotlivých kapitol: Deduškovia, Farárkovia, Buberovia (Buber je meno rozprávačkinho manžela, s ktorým sa rozviedla, ale môžeme tu vidieť aj odkaz na filozofa Martina Bubera), Spravodliví, Herci, Klauni a táraji atď. 

Pred čitateľom defilujú rôzni muži z pôvodnej rozprávačkinej rodiny, v ktorej prevládali učitelia a lekári: pradedovia, starí otcovia, otec, strýko, rodinní známi…, pričom sa do rozprávania o nich zapletú aj ženy — prababky, staré mamy, mama aj iné, ďalej sú to kamaráti z mladosti, nápadníci (medzi nimi aj farár s prezývkou Luteránko), milenci, manželia, kolegovia… Je ich tu naozaj neúrekom, všetci zaradení do niektorej z kategórií, všetci dajakým spôsobom buď zasiahli do života rozprávačky, alebo sa jej aspoň zapísali do pamäti. Prirodzene, zaujíma k ním prevažne ironický postoj. 

foto: Artforum

Rodina, z ktorej rozprávačka pochádza, bola zrejme maďarsko-židovsko-slovenská (a možno aj rakúska či nemecká), čo sa prejavuje svojimi špecifikami, z prózy na nás — cez spomínanie na dávnych predkov — jemne dýchne aj trocha nostalgie za rakúsko-uhorskou monarchiou, ale dotkne sa nás i atmosféra päťdesiatych rokov a normalizácia (keď sa po roku 1989 ukáže, že mnohí rodinní priatelia boli udavači), trochu tiež eufória z nadobudnutej slobody po Nežnej revolúcii… V próze je veľmi veľa naznačeného, ale príbeh nikoho (ani rozprávačky) nie je celistvý, nič sa neuzatvára, všetko zostáva nedopovedané. Vlastne tu o príbehovosť vôbec nejde. Autorka sa ani náhodou neusilovala o „stvárnenie osudov“. Dominuje rozprávanie, z ktorého má očividne potešenie, dej v pravom zmysle slova absentuje, sú tu len mikroepizódy, voľne, ba priam nezáväzne sa prelínajú rôzne časové obdobia. 

To, čo sa v teórii postmoderny pomenúva slovom fragmentárnosť, sa v slovenskej literatúre šesťdesiatych rokov minulého storočia pri autoroch neskôr označených za tých, ktorí stáli pri zrode našej postmoderny, označovalo ako mozaikovitá kompozícia. Ester Weissová-Fekete (resp. ten, kto sa pod týmto pseudonymom ukrýva) vytvorila mozaiku, v ktorej možno chýba až priveľa kamienkov. Jej „uvoľnené“ rozprávanie, vyhýbajúce sa prísnym pravidlám písanej formy, na druhej strane zachraňuje to, že je vtipné. Napríklad rozprávačkin otec bol v ére socializmu veľkým milovníkom džezu, a aby mal pri jeho počúvaní dobrú akustiku, oblepil strop obývačky kartónovými obalmi od vajec. 

Pri premýšľaní o tom, ako zavŕšiť túto recenziu, mi prišla na um myšlienka, že próza Muž sa dá definovať jedným súvetím: Veľa nám nepovie, ale je pútavá a dobre, naozaj dobre sa číta. Môžeme chcieť viac, no ani uvedené nie je málo.

Básnik, prozaik a literárny kritik Igor Hochel pôsobil ako vysokoškolský učiteľ, lektor slovenského jazyka na univerzite v Sofii a redaktor literárneho časopisu Romboid. Dnes je jeho šéfredaktorom. Vydal osem kníh poézie, posledná bola Muž na peróne (2017), a poviedkovú knihu Muchy (v treťom roku okupácie) (2013). Vyšli mu odborné monografie Dotyky, sondy, postoje (2003) a Ladislav Ballek. Príbeh ako princíp (2005).

Recenzi vydáváme se svolením slovenského literárního měsíčníku Rozum.