Ukázky: Michal Tallo

Michal Tallo (*1993) je básník, prozaik, překladatel a publicista. Vydal básnické sbírky Antimita (Drewo a srd, 2016), Δ (Drewo a srd, 2018) a Kniha tmy (Literární bašta, 2022). Organizačně spolupracuje s několika filmovými a literárními festivaly, působí jako koordinátor soutěže Básně SK/CZ, v nakladatelství BRAK spoluvede a rediguje básnickou edici Lentikular. Jeho tvorba byla přeložena do mnoha jazyků a publikována v několika zahraničních antologiích. V roce 2020 byl nominován na Cenu Václava Buriana. Pravidelně moderuje autorská čtení a diskuse o současné literatuře a filmu. Básně, prózu a texty o filmech či knihách publikuje v časopisech a v rozhlase doma i v zahraničí. Z angličtiny překládá současnou poezii.

Michal Tallo, foto: David Konečný

Rozhovor s Michalem Tallem najdete v zářijovém čísle časopisu Host.

sama som natrhala náruč kvetov, aby bolo čo položiť na chodník,
sama som kúpila gázu, ošetrila svoje rany, hoci ma ešte dvanásť generácií
bude páliť každá cesta, každé jedlo zjedené osamote; potom som
sa rozhodla liečiť, opísať, čo sa stalo, a vysloviť to nahlas,
pretože neschopnosť ukázať na ostrie a postaviť sa jeho hranám
rúca jednu civilizáciu za druhou, ľudí, anjelov i netvorov. dávno 
som sa naučila prosiť o prímerie, priznať, že nevládzem, odhaliť 
najzraniteľnejšie a najmäkšie miesta svojho tela, skôr než ich definitívne 
rozleptajú kyseliny v slinách. ale na to, čo prišlo, keď som tak urobila 
tentoraz, som nebola pripravená. 
krutosť ako otázka voľby: odlíšiť človeka od šelmy.
inštinkt: pomôcť vstať alebo doraziť raneného, kým leží na zemi 
a nevie dýchať. toto nie. čas vzdialiť sa,
povie trasúcim sa hlasom žena, ktorá snahe krotiť otrasy zasvätila život —
a počúvať, ako sa desiatky ľudí pokúšajú verbalizovať 
tú istú bolesť. čas zachrániť si kožu, povie, keď to celé dočíta.
v jej očiach vidím strach: taký, čo sa zjavuje vždy tvárou v tvár 
prahnutiu po krvi, na aké sa nemožno pripraviť. 
sama som natrhala náruč kvetov, aby bolo čo položiť na chodník, 
sama kúpila gázu, ošetrila svoje rany. oči som potom upriamila
na nočnú oblohu, na sever. to, čo sa na nej zjavilo, 
ku mne prehovorí detským hlasom.
pomaly vykročím na cestu. uistím sa, že ma nikto nevidí
a nepočuje. čas beží, kráti sa: zjedz svoju vinu
a nenechaj ma odísť. zjedz svoju vinu a nenechaj ma

každý deň si predstavujem naše cesty do lesov. nekonečné hodiny,
ktoré sme dokázali stráviť hovorením; riečne riasy, hĺbka, v ktorej sme 
sa spolu nebadane ocitli vždy po zotmení. ale moje ruky a nohy zožrali
mravce, môj jazyk pokryli stovky kusov prerasteného nočného hmyzu. 
kontakt si celé dni nahrádzam v hlave: ahoj. ako sa máš. čo je nové. 
aký si mal deň. rozprávaj: rozprávaj mi o čomkoľvek, čo uznáš za vhodné. 
o ceste na nákup. o obede s rodinou. o tom, ako sa celé hodiny iba tak 
pozeráš z okna. ako sa vozíš vlakom sem a tam, len preto, aby si ešte 
raz zazrel hory. všetko budem dychtivo počúvať. všetko zaujíma môj hlad. 
zvuk v obale, hlas v písme: kým si sa ma nerozhodol rozložiť na stovky 
kusov a tie rozmetať po obvode planéty. potom: svet v kôre a kameňoch.
vnímam dôležitosť mien, preto som ti musel udeliť nové. každý večer 
teda rozmýšľam: rozumieš môjmu odchodu? bojíš sa pohnúť, a čím som 
ďalej, tým ťažšie to všetko je? alebo naopak: dodnes ti to nie je jasné
zástupný ľad, lep, ruky také suché, že z nich pri dotyku odpadáva pokožka: 
neviem, čo z toho je horšia možnosť. a predsa necháš čas len tak plynúť. 
predsa ma necháš pomaly kráčať k pieskom, sopkám a zálivom. 
necháš hmyz, aby ma obsadil; vieš, že už sa nemám silu brániť. 
svet po stvorení sveta: je to takto ľahšie. v novinách horí hrobka
prvého nahradeného človeka, ktorý sa vďaka nám dožil sedemsto 
rokov. keď sa ho pýtali, čo v živote ľutuje, zvážnel a odpovedal 
bez zaváhania. sú veci, ktoré neodídu nikdy. neprekvapí ma, 
že sa sám od seba vznietil – ani toľko rokov po smrti. 
možno ešte nie je neskoro.

už nie je kam utekať, hovorí; iba ak do snov, chce sa ti dodať,
no v tvojich snoch zvieratá neúspešne unikajú z akvárií, do ktorých nepatria.
na tom, keď ťa niekto opustí, je najhoršia spomienka na tvoje vlastné
opúšťanie — na to, ako málo myslíš na ľudí, ktorých za sebou nechávaš,
pretože rovnako málo teraz myslia tí, ktorí ťa opustili, na teba. tú vetu
si pred rokmi začul vo filme, nepamätáš si ju presne, nevieš už ani, 
z ktorého filmu pochádza, no parafrázuješ ju často, v tieto dni
ju opakuješ ako modlitbu, do zbláznenia
každú prebdenú noc. niekedy predsa len zaspíš: v snoch potom lovíš
zvieratá na úteku, nasilu ich vraciaš do akvárií, hoci netušíš prečo
a mätie ťa tá potreba zotrvať. už ju v sebe necítiš, v jej mene 
však ešte stále konáš. a vôbec: bdelá modlitba ťa nemá povzniesť
ani utešiť, naopak, má ťa zbaviť viery 
a udržať pri zemi. zhoršená kvalita spánku rozostruje hodnoty — nie si
si tým istý, no aspoň sa tak obhajuješ, keď sa modlíš ku zlu
a odkrvenie želáš všetkým.

spomínam si na bytosť, ktorú som kedysi miloval. jej obrys 
je dodnes vypálený na stenách niekoľkých miest po celej planéte, 
presné črty však zmizli vo chvíli, keď sa rozhodla prepadnúť. 
dnes ráno sa mi z ničoho nič po rokoch vynorili v pamäti, 
do vedomia prenikli zo snov, no keď som otvoril oči, boli opäť
nenávratne preč. ostali iba dojmy z hranice medzi spánkom
a bdelosťou: šľachovitosť, vôňa bledej pokožky, hnedé dúhovky zvieraťa,
čo tmavli za súmraku a prehlbovali sa s každým príchodom leta.
ostro rezaná tvár, v niektorých chvíľach a z niektorých uhlov
neľudská a o to nepreniknuteľnejšia. spomínam si aj na
strach, ktorý z toho vedomia vždy vychádzal, na pravdu
som sa však nikdy nespýtal. odvtedy prešli roky a každý detail
je dnes rozmazaný; navyše nie je jasné, koľko z vecí, ktoré
v polospánku vyzerajú skutočne, niekedy naozaj existovalo.
na tomto
alebo inom svete. v tomto alebo v inom meste. to všetko si dnes v sebe 
nesiem. keď vojdem do kuchyne a ospalo si pripravujem rannú
kávu, zdá sa mi, že za oknom niečo zazriem, a náhle mi stŕpnu
ruky aj nohy. najbližšiu hodinu sa čosi trasie: moje rozložené telo 
alebo pôda celej vykĺbenej krajiny.