Tři otázky pro… Alenu Sabuchovou
„Som zberačka. Zberačka materiálu presne tak, ako to do nás vtĺkali od prvého ročníka na katedre scenáristiky,“ říká slovenská spisovatelka Alena Sabuchová, která dnes zavítá do Brna coby hostka Měsíce autorského čtení.
Aký motív v knihe Šeptuchy podľa vás oslovil mladých čitateľov natoľko, že vám udelili cenu René?
Prostredníctvom besied, ktoré som so študentmi a študentkami absolvovala, som sa utvrdila v tom, že dospievanie, hoci je u každého iné, má spoločné črty. Že v ktorejkoľvek dobe ste vyrastali, dokážete sa dospievajúcim ľuďom v niečom priblížiť, pochopiť ich či, naopak, oni vás. Možno som mala výhodu v tom, že nie som od gymnazistov až tak generačne vzdialená, aj keď sa svet za ostatných desať dvanásť rokov zmenil. Snažila som sa viesť s nimi úprimný dialóg o všetkom, čo ich zaujímalo, ale či napokon zavážila téma dospievania a priateľstva, ktoré sú v Šeptuchách nosnými, je možno skôr otázka na nich.
Alena Sabuchová, foto: MAČ
Šeptuchy boli pre mňa vyznaním lásky k Podlasiu. Zmenil sa váš vzťah k tomuto poľskému regiónu od vydania knihy?
Môj vzťah k Podlasiu, myslím si, zostane navždy veľmi vrúcny. Bola to moja osobná veľmi silná skúsenosť s týmto regiónom a jeho obyvateľmi, expedícia a zároveň terapia. Objavila som svet, ktorý mi veľmi veľa dal v období, kedy som ho mala objaviť. Isteže ho každou ďalšou návštevou už vnímam o čosi racionálnejšie, ale nikdy to neprestane byť kraj, ktorého lesy po daždi budú voňať presne tak, ako si to pamätám, keď som sa tam ocitla prvýkrát a láskavo ma prijal. A nechcem, aby sa to zmenilo.
Aký vplyv má vaše scenáristické a dramaturgické vzdelanie pri koncipovaní novej knihy?
Som zberačka. Zberačka materiálu presne tak, ako to do nás vtĺkali od prvého ročníka na katedre scenáristiky, lenže v tom čase ma úplne nefascinovalo sa, povedzme, dva roky len „hrabať“ v téme. Asi naozaj trpezlivosť prichádza s vekom. Dnes som schopná robiť si poctivý výskum, rešerš, sedieť hodiny v archívoch a hľadať informácie k látke, ktorú chcem spracovať. Páči sa mi tiež nechať veci „odležať“, na chvíľu ich celkom opustiť a potom sa k nim vrátiť, veľa to človeku napovie pri ďalšej verzii.
Po štúdiu scenáristiky a dramaturgie na Vysokej škole múzických umení debutovala zbierkou poviedok Zadné izby (2016), ktorá zachytáva autorkin okolitý svet a ľudí v ňom. Získala niekoľko ocenení, napríklad Cenu Ivana Kraska alebo Cenu Nadácie Tatra banky v kategórii Mladý tvorca. Výraznejšie však zaujala svojou druhou knihou s názvom Šeptuchy (2019), kde objavuje magické prostredie poľského Podlasia, ktoré si zamilovala. Okrem toho sprítomňuje témy pominuteľnosti optikou dospievajúceho dievčaťa a tematizuje legendy o ľudových liečiteľkách. O jazykovej i tematickej kvalite svedčí aj prestížne ocenenie Anasoft litera, ktoré autorka za román získala. Zaujala aj slovenských stredoškolákov v cene René, ktorí ju hlasmi prebojovali až na laureátku ocenenia. Autorkin štýl sa vyznačuje precíznym zachytením prostredia, citlivým vyobrazením postáv a dokumentárnou tendenciou.