Tři otázky pro… Ballu

V jednom rozhovoru říkáte, že nemáte rád veřejné vystupování. Je spisovatel ještě osoba veřejná, nebo už je to přežitek? Pre mňa je spisovateľ niekto, kto píše, a dobré je, keď pred písaním a pri písaní rozmýšľa. Nie je jeho primárnou úlohou verejne vystupovať, niekomu niečo prednášať, napríklad o spisovateľstve.  Niekedy mi to vo vyostrenej podobe pripadá až tak, ako keby automechanik chodil z mesta do mesta a tam vysvetľoval, ako opravuje autá, namiesto toho, aby ich opraval. Ale kto chce, môže si zo spisovateľa urobiť verejnú osobu, verejne o nej hovoriť, verejne čítať jeho knihy a potom o  nich diskutovať, prípadne si ho zavolať a rozprávať sa s ním, o čom sa mu zachce. Lebo spisovateľ je človek a tiež sa celkom rád rozpráva, má názory, niekedy aj veľmi jasne vyhranené, ale jeho názory sú, najmä v súčasnosti, iba názormi radového obyčajného občana. To nemusím zdôrazňovať, to namiesto mňa radi zdôrazňujú internetoví diskutéri, ktorí si myslia, že sa majú vyjadrovať  ku všetkému a ich názor je rovnako dôležitý ako názor prezidenta, predsedu vlády, literárneho vedca alebo hoci aj spisovateľa, vedia dokonale a veľmi rezolútne oddeľovať „dobré od zlého“, lepšie ako biblia a jej autori, lepšie ako spisovatelia — verejné osoby. Vaše knihy se pravidelně dostávají do nominací na literární ceny, některé i dostaly. Jaký je váš vztah k spisovatelským oceněním? Bolo super získavať  literárne ceny, ale dnes už okrem prípadnej finančnej odmeny veľa neznamenajú. Ľud, ten mocný čarodej, náš slovenský ľud sa dnes už nenechá balamútiť oceneniami. Ocenenie už nijako nezvyšuje „vážnosť“ oceneného, skôr naopak, veď podľa masy je napríklad Nobelova cena dnes vlastne hanbou, pretože ju niekedy dostal niekto, kto si ju podľa týchto novopečených porotcov, podľa týchto odborníkov na všetko, nezaslúžil. Dnes už nie porota, ale zmieňovaná internetová luza sama pre seba rozhoduje o tom, kto mal alebo nemal byť ocenený. Keď nedávno udeľoval vyznamenania slovenský prezident, akýsi poslanec Slovenskej národnej rady namietal, ako mohol prezident dať ceny aj osobám židovského pôvodu, veď to je vraj degradácia slovenských vyznamenaní alebo čo.  No keď je u nás takýto človek poslancom a naozaj existujú početné davy, čo ho zvolili a jeho názor je vlastne ich názorom, tak radšej už ani nechcem byť oceňovaný.

Vladimír Balla, foto: Větrné mlýny

Píšete hlavně povídky a novely, i tak jsem v jejich několika recenzích narazil na pověstný „velký příběh“. Snažíte se o velká vyprávění? V recenziách sa zmienky o veľkom príbehu možno dajú nájsť, ale v mojich knihách ťažko. Alebo len vo forme jediného, stále toho istého „veľkého príbehu“ v pozadí, lebo v popredí sú úlomky, fragmenty, črepiny — a ten jediný príbeh je príbehom absencie zmyslu, čiže je to vlastne aj veľký príbeh absencie veľkého príbehu. Na druhej strane, každá postava, ktorá sa objavuje v krátkych poviedkach — teraz píšem už zasa väčšinou len krátke poviedky —, každá postava akoby trčala z nejakého svojho veľkého príbehu, akurát, že ten nesledujem, nehľadám, neskúmam, zaujímajú ma len okamihy, keď postava prechádza okolo, niečo niekomu povie, prípadne niekoho udrie, a zasa ide ďalej, von zo záberu mojej „kamery“. Nasleduje strih, koniec poviedky, začiatok ďalšej, nová postava trčí zo svojho veľkého príbehu do toho môjho malého, napísaného, vyrozprávaného, všetko predtým a všetko potom si treba domyslieť, ak sa niekomu bude chcieť.

---

Narodil sa v 1967 v Nových Zámkoch. Vyštudoval Vysokú školu ekonomickú v Bratislave, pracuje na Okresnom úrade v Nových Zámkoch. Autor desiatky kníh drobných próz, napríklad Leptokaria (1996), Gravidita (2000), V mene otca (2011), Oko (2012) a Veľká láska (2015). Je zastúpený v čítanke súčasnej slovenskej prózy 14 ostrých (2005), v češtine mu vyšiel výber z poviedok Nažive (2008). Na obálke sa píše: „Azda sa Balla neurazí, ak ho nazveme slovenským Kafkom. [...] Kruté a nenávistné indivíduá, ktoré obývajú svet Ballových bizarných poviedok, trpia základným a prakticky nemenným stavom — osamelosťou.“