Letmé stretnutia s večne zeleným Vilikovským

Správu o smrti Pavla Vilikovského som prijal s pocitom, že to musí byť zlý žart, nedorozumenie, ale rozhodne nie pravda. Poznali sme sa, tykali sme si a naše cesty sa zľahka pretínali. Bol ako človek zo susedstva, ktorého pravidelne vídame, a teda veríme vo večnosť jeho existencie. Vilikovského som stretával v centre Bratislavy, na svojich chodníčkoch, s koženou taškou prevesenou cez plece, často v blízkosti električky, alebo konečnej trolejbusu, ktorými sa vracal do panelákového bytu v bratislavskom Ružinove. A tiež som už vyše tridsať rokov stretával Vilikovského knihy.

Akási stálosť a vernosť vystihuje aj Vilikovského literárny rukopis. Vnútornú pevnosť a istotu, až konzervativizmus, ktoré vyžarovali z neho i z jeho písania. A o to účinnejšie potom pôsobil vtip a slovné hračky, ktorými svoje noblesné a naoko občas i suchárske texty okorenil. Ako keď lord s vyberaným slovníkom odrazu zanadáva. Vilikovský mal v sebe čosi aristokratické, vznešené. Pôsobil ako sarkastický melancholik.

Pavel Vilikovský, foto: Ivan Majerský, Pravda

Prvá jeho kniha, ktorú som čítal, bola próza Večne je zelený… Bolo to ešte v lete roku 1989, teda za Husáka, alebo skôr za Jakeša, keď už spoločenskú klímu rozochvela petícia Několik vět, východní Nemci štartovali trabanty a vyrážali do Maďarska alebo do Prahy. Azda aj priestor pre spisovateľa Pavla Vilikovského — ktorý by sa ani v náznaku nepodvolil imperatívu socialisticko-realistickej poetiky — ostal pre mňa jedným zo závanov blížiacej sa slobody. Napokon pred touto postmodernistickou knihou, ako ju označuje kritika, vydal iba svoju debutovú zbierku poviedok Citová výchova v marci (1965) a potom až v roku 1983 knihu Prvá veta spánku. Spisovateľ Vilikovský akoby na November 89 doslova čakal — a po tomto medzníku napísal a vydal všetky svoje zásadné diela. Ešte v roku 1989 to bola ďalšia novela Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch.

Prvý raz sa naše cesty pretli v prvom ročníku súťaže Anasoft Litera v roku 2006. Vilikovský mal za sebou niekoľko skvelých kníh — detektívku Peší príbeh (1992), moju obľúbenú zbierku poviedok Krutý strojvodca (1996), prózu Posledný kôň Pompejí (2001) a napokon zbierku Čarovný papagáj a iné gýče (2005), s ktorou sa dostal do finálovej desiatky Anasoftu.

Počas slávnostného vyhlasovania výsledkov organizátori, azda v snahe gradovať napätie, vyhlásili trojicu adeptov na hlavnú cenu — Vilikovského, Mitanu a mňa. Ocitol som sa zrazu — a to doslova, fyzicky — v spoločnosti svojich literárnych vzorov. Ako elév s troma knihami na konte. Obliala ma horúčava.

Cenu získal Vilikovský a víťazom Anasoftu sa stal aj druhý raz v roku 2014 s knihou Prvá a posledná láska. A šesť razy bol finalistom. Každý jeho titul bol výnimočným dielom: Vlastný životopis zla, Pes na ceste, Letmý sneh, Príbeh ozajského človeka a Prvá a posledná láska. A tiež najnovšie knihy Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa a novela RAJc je preč z roku 2018.

V roku 2008 sme mali spoločnú besedu na pražskom knižnom veľtrhu Svět knihy, po ktorej sme sa uchýlili do príjemnej holešovickej reštaurácie a potykali sme si. Odvtedy pretínanie našich ciest malo pre mňa lichotivé črty spisovateľskej kolegiality. Hoci trvalo veľmi krátko a počas poslednej dekády tých pretnutí a stretnutí bolo zasa len menej.

Ešte vlani poskytol Pavel Vilikovský rozsiahly rozhovor pre literárny časopis Rozum. Okrem iného v ňom povedal: „…nepovažujem sa za spisovateľa, nikdy som to tak profesionálne nerobil ani som nikdy nemal ten imperatív, že musím písať a vtedy a vtedy musím odovzdať knižku. Nikdy som cieľavedome nemal premyslené to, čo píšem, podľa kapitol, podľa postáv, alebo príbeh, alebo niečo podobné. Takže ja sa naozaj nepovažujem za profesionálneho spisovateľa.“

Typický extrémne skromný Vilikovský! V skutočnosti bol ozajstným, tým najozajstnejším spisovateľom v pravom zmysle slova. Teda aj v zmysle ostať verný — Ružinovu, Bratislave, svojim chodníčkom, zvykom a písaniu. Nerád bol centrom pozornosti a tomu som aj pripisoval čoraz zriedkavejšie pretínanie sa našich ciest. Nikdy mi nenapadlo, že to už mohlo byť odchádzanie.