Tři otázky pro… Silvestra Lavríka

Napsal jste román o Jozefu Tisovi. Co Tiso znamená pro současné Slovensko? Jozef Tiso, prezident vojnovej Slovenskej republiky, totalitného a fašistického štátu, je náš kostlivec v skrini. Kým sa s jeho prezidentovaním a zločinmi na vlastných občanoch nevyrovnáme, nebudeme mať pokojný spánok. Pre časť obyvateľov dnešného Slovenska je to martýr a kandidát na svätca, pre inú časť je to jednoznačný vojnový zločinec a značná časť mojich spoluobčanov pri jeho mene upadá do kataleptického stavu — nepočujú zlo, nevidia zlo, nehovoria o ňom. Pod vplyvom súčasného spoločenského a politického vývoja u nás i vo svete sa táto skupina, našťastie, predsa len preberá z nehybnosti a má ambíciu zaujať postoj a prijať jeho dôsledky. V konečnom dôsledku to znamená ochotu a schopnosť každého obyvateľa Slovenska prijať minulost takú, aká je, celú, nevypreparovanú a neprikrášľovanú. Ako autor žiadnemu svojmu čitatelovi neradím, čo si má o Jozefovi Tisovi myslieť, čo má pri počutí jeho mena cítiť. Ale predkladám mu dostatok materiálu na to, aby sa, v prípade, že má na to energiu a mentálnu odvahu, vyrovnal s beštialitou tej doby sám. Ako občan som po dopísaní Nedeľných šachov dospel k presvedčeniu, že Jozef Tiso sa ako politik precenil, ako kňaz sklamal a ako človek zlyhal. Nedeľné šachy s Tisom se odehrávají ve městě Bánovce nad Bebravou, kam Tiso jezdil kázat i jako předseda vlády. Máte nějaké reakce na knihu od místních obyvatel? Bánovčania sú statoční. Usilujú sa vyrovnať sa s tým, že sú, pokiaľ ide o ich mesto a Slovákštát, takí emblematickí. Tým, že Jozef Tiso tam bol od roku 1913 kňazom, a aj keď bol prezidentom, tak sa tam pravidelne vracal, sa z históriou mesta a jeho obyvateľov zviazal úplne natesno. Až na zopár zarytých výnimiek a niekoľko organizovaných kampaní zo strany chlapcov v zelených tričkách knihu prijímajú veľmi dobre v tom slova zmysle, že je to pre nich prijateľný ventil na to, ako zaujať stanovisko k tomu, že ich starého otca, starú mamu krstil alebo sobášil, pochovával, nosil na rukách, najstarší pamätníci chodievali k nemu na náboženstvo. Že mnohí z ich predkov arizovali. Jednou z postáv románu sú pre mňa práve Bánovce, pretože aj keď je Tisovo meno v názve a je jednou z profilových figúr tohto príbehu, pokúsil som sa porozprávať o tej dobe z pohľadu bánovského chodníka. Takáto optika to kruté rozprávanie zmäkčuje natoľko, že aj mnohí, ktorí boli doteraz len ľahostajní či prednastavení do režimu spomienkového optimizmu, sú ochotní upustiť od mantinelových pozícií, od vypätých emócií a začínajú nad vecami nanovo uvažovať, začínajú bilancovať a začínajú triediť. Mnohým sa takýmto spôsobom ponúkla argumentačná báza práve proti tým, ktorí majú tendenciu (a sú takí v Bánovciach a nie je ich málo, a veď nie len v Bánovciach, v tomto smere sú Bánovce len typické slovenské malé mesto, so všetkými pôvabmi aj neduhmi) to obdobie glorifikovať, vyviňovať sa, krčiť ramenami, že veď sa inak nedalo. Dalo. Vždy sa dá aj inak. A sú takí, ktorí to dokázali. Aj v Bánovciach. V rámci Měsíce autorského čtení budete číst i ve Lvově. V nedávném eseji jste napsal, že „Ukrajina byla vždy kýmsi podceňovaná“. Podceňuje Ukrajinu někdo dnes? My ju podceňujeme. Ja, vy, môj sused. Obyvatelia Slovenska, Českej republiky, Poľska. Nejde o to, že ak tam vôbec ideme, tak potom najčastejšie v rámci malého pohraničního styku nakupovať benzín a cigarety. Ale aj o to ide. Poliaci dodnes hovoria Ukrajincom „chocholi“. Dokonca aj zadubené Slováčisko zo Svidníka alebo Uble povie: „No veď to sú Ukrajinci“, keď komentuje čulý pracovný ruch na košickej Hlavnej ulici. Radový Čech, nech mi je odpustená takáto veľká miera zovšeobecnenia, ale ide mi len o názornosť, radový občan Českej republiky si pod pojmom Ukrajina predstaví Olbrachtovho Nikolu šohaja lúpežníka v podaní Miroslava Donutila. Pekný obrázok, ale už je čas s poďakovaním ho odložiť. Stredná Európa sa uprene pozerá na Západ, naťahuje krk aj ruky a tvári sa, že Ukrajina neexistuje. Ten blok v našich hlavách neodstránia marketingové kampane ani rokovania za okrúhlymi stolmi. Môžu tomu napomôcť. Ale hlavnú prácu musí urobiť každý z nás. Treba na Ukrajinu ísť a presvedčiť sa na vlastné oči, že je to kultúra, ktorá je nám blízka, že sú to ľudia, ktorí sú nám nesmierne blízki, zaujímaví a inšpiratívni. Treba sa prestať uškŕňať a tváriť, že my sme Európa a Ukrajina je len malé Rusko. Jedno aj druhé je falošná predstava, demagogický a propagandistický nezmysel. Nie je žiadne my a oni. Okrem toho, ak sme na jednej lodi s Francúzmi a Nemcami, určite sú tam s nami aj Ukrajinci. Je čas pozvať ich z podpalubia medzi seba. Ale turistická trieda riešením nie je.

---

Narodil sa v 1964 v Spišskom Štiavniku. Vyštudoval divadelnú réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Pracoval ako divadelný a rozhlasový režisér, umelecký šéf Mestského divadla Zlín a šéfredaktor Rádia Devín; dnes projektový manažér Rádia Litera a Rádia Klasika. Vydal desať divadelných hier (Hry, 2007) a osem kníh prózy, naposledy Zu (2011), Naivné modlitby (2013) a Nedeľné šachy s Tisom (2016). „Pri mnohorozmernej osobnosti Silvestra Lavrík sa nedá jednoznačne určiť, či sa prejavuje viac ako dramatik, divadelník, prozaik, publicista, alebo ako komentátor kultúrneho diania, či esejista,“ napísal Peter Valček.